Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
88428_hra na macku a mys.jpg
1. augusta 2018 PR správyKultúraKnihy od PRservis.skSITA Diskusia()

Vo väzení sa pred vrahom neschová

BRATISLAVA 1. augusta 2018 – Hlavná vyšetrovateľka Helen Graceová si už získala milióny fanúšikov po celom svete. V slovenčine vyšlo 5 kníh s touto obľúbenou hrdinkou a teraz je tu novinka Hra na mačku a myš. Jedna z najtemnejších kníh M.J.Arlidgea, pretože vyšetrovateľka Helen sa ocitá medzi tými, ktorých celý život naháňala a strkala do väzenia. Tiež je vo väzenskej cele po nespravodlivom obvinení…
„Helen Graceová je diabolsky úžasná,“ zložili jej poklonu v prestížnom New York Times.

Helen Graceová sa celý život ukrývala ‒ za policajný preukaz, za povesť jednej z najšikovnejších policajtiek v krajine, za dokonalú fasádu neomylnej profesionálky. Až kým sa po falošnom obvinení neocitla v radoch odsúdených.
Dni v hollowayskom väzení sú krátke, noci dlhé. Za každým rohom číha smrteľné nebezpečenstvo. Trestankyne nemajú bývalé policajtky v láske, najmä ak nejednu z nich dostala za mreže práve Helen. Na tom sa nič nezmení, ani keď v cele nájdu zohavené telo.

Helen vie, že musí vypátrať surového vraha, pretože inak môže byť ďalšia v poradí. Na mieste, kde nikto neverí v spravodlivosť, sa každý musí starať sám o seba.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:

J. Arlidge je anglický spisovateľ. Jeho kariéru ovplyvnilo pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov.
Skúsenosti z televíznej brandže stoja za jeho bestsellermi Jeden musí z kola von, Na koho to slovo padne, Pekne spinkaj, bábika, Nelej olej na oheň a Keď čert nespí s hlavnou postavou vyšetrovateľky Helen Graceovej.

Ďalší mrazivý triler Hra na mačku a myš pokračuje v línii napínavého čítania pre všetkých milovníkov dobrých detektívok.

Začítajte sa do novinky Hra na mačku a myš:

Kráčala rýchlo, hlavu držala sklonenú. Chodba bola plná, pretisla sa cez tlačenicu a ani raz sa neobzrela za seba. Sprevádzali ju nadávky a urážky a len čo zabočila do krídla, na krk jej dopadol pľuvanec. Inokedy by sa otočila a vybavila si to osobne – nič krajšie, ako keď sa zláme zopár kostí –, no dnes večer to neprichádzalo do úvahy.
O pätnásť minút mala byť večierka a Leah vedela, že ak sa jej podarí dostať do svojej cely, bude v bezpečí. Celý deň sa zašívala v učebni, dokonca sa schovala do opustenej komory, no len čo začula zvonec ohlasujúci koniec, pochopila, že sa musí pohnúť. Nebola poverčivá, ale napriek tomu trikrát pobozkala krížik, zamrmlala mená svojich chlapcov a pomodlila sa za šťastie. Cítila, že ho bude potrebovať.
Vedeli to. A išli po nej. Otázka znela, kedy a kde sa to stane. Hollowayské väzenie bolo bludisko úzkych, slabo osvetlených spojovacích chodieb s mnohými možnosťami na prepad. Leah poznala terén lepšie ako väčšina ostatných – sedela už päť rokov –, ale ani to automaticky nezaručovalo bezpečnosť. Najmä ak jej po krku išla svorka.
Zrýchlila, no vtom sa jej zmocnil strach – zrazu si bola stopercentne istá, že zomrie rovno tu, v špine ako biedny červ. Videla sa, ako leží na dlážke a krváca, útočníci rozostavení okolo nej, v očiach im blčí nenávisť.
„Daj sa dokopy, dievča.“
Mimovoľne to povedala nahlas a hneď si vynadala, že je slabá hlupaňa. Nepochybne mala vážny problém, ale cieľ bol na dosah – teraz by to už predsa len tak nevzdala. Zhlboka sa nadýchla, vyšla z chodby a pokračovala po otvorenom železnom schodisku na druhé podlažie. Došľapovala zľahka, aby na seba neupozorňovala, každý krok však vydal dutý kovový zvuk. Očami prechádzala zľava doprava, stále očakávala útok, ale priechod zostal prekvapujúco voľný.
Pravdupovediac, bol to večer ako každý iný. Prechádzala po svojom krídle a videla samé známe tváre, uškŕňali sa a rehotali, kým ich na noc nerozdelia a nezavrú. Vyzerali spokojne, ba priam šťastne, takže aj Leah pocítila nával optimizmu. Možno sa strachovala zbytočne. Ešte niekoľko krokov a bude v bezpečí svojej cely.
Stačilo vydržať a počkať na správny okamih.

2

Zavŕtavali sa do nej očami.
Tak to bolo, odkedy sem prišla. Policajti sú vo väzenskej hierarchii niekde medzi informátormi a vrahmi detí, záujem o nich je až morbídny a neustále sú terčom výsmechu. Sledovali ju zo schodov, z dverí, výdajných okien, jednoducho odvšadiaľ. Hlavná vyšetrovateľka Helen Graceová stále iba čakala na proces, no spoluväzenkyne ju už dávno odsúdili a onálepkovali ako vrahyňu a úchyláčku, zatiaľ čo samotné väzenie pripravovalo svoju verziu staromódnej spravodlivosti. Na začiatku radu boli cely s ženami odsúdenými za násilné trestné činy, ktoré Helen osobne zatkla. Pre také bolo vyrovnanie skóre povinnosťou a zároveň nesmiernym potešením.
Z každodenného kolobehu urážok a násilia sa vymanila iba počas pracovných hodín – dokonca ani väzenkyne nemali toľko odvahy, aby narúšali plynulý chod zariadenia –, no ani to nebol dôvod na ktovieaký optimizmus. Prácu prideľoval väzenský personál a Helen mal na starosti tučný sadista Campbell, ktorý nikdy nepremeškal príležitosť a poveroval ju najnechutnejšími úlohami. Záchody a sprchy, biologický odpad, práčovňa a predovšetkým čistenie kantíny.
Kantína dala vždy zabrať, ale dnes to bolo obzvlášť úmorné pre neporiadok, ktorý po sebe nechala Lucy. Lucy bola žena, ktorá momentálne žila ako muž, no musela si odkrútiť trest v hollowayskom väzení, pretože v papieroch ju stále viedli ako biologickú ženu. Nenávidela to tam a viedla zložitý právny boj za prevoz do mužského zariadenia. Spoluväzenkyne to vedeli a neprepásli jedinú príležitosť na provokáciu. Odmietali ju oslovovať Michael. Ako sa dalo čakať, dnes večer sa situácia opäť vyhrotila a nastala ruvačka. Lucy dostala nakladačku a povracala sa, takže Helen mala o jednu nepríjemnú povinnosť navyše.
Práve končila prácu, do zatvárania ciel zostávalo niekoľko minút, keď začula kroky. Nemusela ani zdvihnúť hlavu, aby rozoznala, kto sa k nej blíži. Väzenkyne už čakali v svojich blokoch a ten pomalý rytmus krokov sa nedal zameniť. Zdvihla hlavu a zbadala Camerona Campbella, za ktorým zostávali na čerstvo umytej podlahe stopy.
„Rob to poriadne,“ ukázal na miesto, kadiaľ prišiel.
„Ospravedlňujem sa, pane,“ odvetila Helen, „už sa to nestane.“
„To si myslím. Ak niečo neznášam, tak lajdáctvo.“
Zatiaľ čo hovoril, zdvihol pravú nohu a dovtedy drgal špičkou do vedra, kým sa neprevrátilo a na podlahu sa nevyliala špinavá voda s vývratkami. Helen bezmocne sledovala, ako sa voda šíri po podlahe, a vzápätí sa so zúrivým pohľadom v očiach otočila ku Campbellovi.
„Znova a poriadne,“ prikázal jej a pokračoval, ako keby sa nič nestalo. „Chcem, aby to tu na Vianoce bolo ako zo škatuľky.“
Helen sa nazlostene zohla po mop, no vtom ju z celej sily udrel lakťom do obličiek. Útok bol taký nečakaný a surový, že jej vyrazilo dych, padla na kolená a nebyť vedra, o ktoré sa chytila, namočila by sa do vody s vývratkami. Campbell pokračoval v chôdzi a neunúval sa na ňu ani pozrieť. Zato dievčatá na horných podlažiach sa očividne bavili.
„Kukaj na tú sviňu, ako sa frňákom hrabe vo válove,“ vykríkla ktorási a ostatné sa pridali.
Helen zdvihla hlavu, odhodlaná netváriť sa zlomene, no hľadeli na ňu stovky obviňujúcich tvárí – skrivených, rozďavených, vyžívajúcich sa v jej nešťastí. Kedysi bola vážená policajná dôstojníčka a s takým ako Campbell by spravila krátky proces, ale tie časy sa skončili. Stala sa terčom posmechu, pohyblivým cieľom, trofejou, ktorú si vezme prvá, čo sa odhodlá zaútočiť.
Dosiaľ sa držala, ale môže sa donekonečna spoliehať na šťastie? Obkolesovali ju ženy, ktoré by jej s radosťou podrezali hrdlo, a úrady akoby to vôbec nezaujímalo. Nemala kam utiecť, nemala sa kam schovať, nemohla si odpočinúť, nesmela poľaviť v ostražitosti.
V hollowayskom väzení visel život každý deň na vlásku.

3

Kroky ustali, ako keď utne, a Leah prudko zdvihla hlavu. O sekundu buchli dvere na jej cele a ozval sa upokojujúci zvuk západiek. Vyčerpaná, ale spokojná sa zvalila na posteľ.
Dnes večer šťastie stálo na jej strane. Využila divadlo v kantíne – Campbell si zase raz užíval na účet jej susedky – a nenápadne sa prešmykla do cely. Nasledujúcich desať minút čakania na večierku bolo hotovým utrpením, ale, našťastie, už bolo za tým.
Priezor v dverách sa otvoril a zjavil sa v nich pár očí. Leah sa naučila rozpoznávať dozorcov podľa očí a presne vedela, ktorý sa prišiel na ňu pozrieť. Campbell mal sivé a studené oči, Sarah Bradshawová slabozelené a Mark Robins čokoládovohnedé a láskavé. Posledný mával nočné. Usmiala sa a počúvala, ako kráča po chodbe a naháňa dievčatá do ciel.
Väčšina väzenkýň túto časť dňa úprimne nenávidela. V noci bývali zamknuté a spoločnosť im robili nanajvýš čierne myšlienky. Mnohé prežili ťažké detstvo a zneužívanie a takmer všetky mali nejakú skúsenosť so sebapoškodzovaním. Noc oživovala spomienky a bolesť zo samoty, niektoré to ledva vydržali. Nečudo, že drvivá väčšina samovrážd sa odohrá po zotmení.
Zato Leah neprekážalo, že je zavretá. Cez deň mala dosť svojich problémov a musela sa obracať, ale noc patrila jej. V noci si mohla predstavovať, že nie je vo väzení. Nachvíľu uveriť, že je doma s chlapcami, Dylanom a Calebom. Snívať, že robí normálne veci a je dobrý človek. Starostlivá matka.
Neraz sa pri pomyslení na synov rozplakala. Slzy jej z nejakého dôvodu robili dobre, zrazu ako keby tam boli s ňou. Čas osamote využívala na plánovanie budúcnosti, keď budú opäť jedna rodina. Leah dostala doživotný trest a návštevy boli zriedkavé, takže jej nič iné nezostávalo.
Riskovala, ale inak to nešlo. Nasledujúci deň mala prísť jej matka s chlapcami, v krídle pre rodinných príslušníkov požiada o stretnutie s riaditeľkou. Zaslúži si presun do iného bloku. A odtiaľ by sa mohla pri troche šťastia dostať až do otvoreného väzenia. Zachádza príliš ďaleko, ak sníva, že jedného dňa by jej mohli zmierniť trest?
Ľahla si na posteľ a deku si vytiahla až po bradu. Vonku pomaly zapadalo slnko, zvyčajne ju to vnútorne upokojilo. Lenže dnes ju čosi žralo a bola ako na ihlách. V myšlienkach sa neustále vracala k chlapcom. Ako sa Dylan chichoce, keď ho niekto šteklí. Ku Calebovým páperovým vláskom. K tomu skvelému pocitu, keď sa ráno zobudila, a obaja s ňou ležali v posteli.
Boli to iba deň za dňom vzdialenejšie spomienky, no nič iné nemala. Zavŕtala sa do prikrývky a oddávala sa minulosti v nádeji, že čoskoro zaspí.
Vtom ako na zavolanie zhaslo svetlo a Leah sa ponorila do tmy.

Milan Buno, literárny publicista

Odporúčané články

Jeden svet privíta svetoznámeho Timothyho Snydera, nominantku na Nobelovú cenu aj oscarového dokumentaristu Žiadne otázky, len splniť úlohu

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Knihy

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies