Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
Pribeh porodnicky.jpg
Foto: Bux.sk (3452)
21. novembra 2019 PR správyKultúraKnihy od PRservis.skSITA Diskusia()

Fascinujúci príbeh pôrodníčky z koncentračného tábora

21.11.2019 – „Prečo by som mala riskovať všetko, čo už aj tak viselo na vlásku, pre niekoho, kto sa spolčoval – kto spával – s človekom s rukami začiernenými smrťou, zodpovedným za všetko moje nešťastie? Môžem povedať nie. Môžem nechať Evu, nech sama čelí následkom. Neocitla by sa predsa v nebezpečenstve. Možno by už viac nebola velebenou princeznou, no určite by jej nik neublížil. Neskončila by mŕtva…“

Príbeh pôrodníčky vás šokuje, dojme, ale tiež nabije nádejou, že nie vždy sa musí všetko zlé aj zle skončiť. Toto rozprávanie vás vtiahne do zákulisia nacistických stratégií zosnovaných v sídle Berghof, kde sa v dusnom ovzduší vojny zúriacej všade navôkol nečakane rodí nie len nový život, ale aj láska.

Anke je väzenkyňa v koncentračnom tábore, kde pomáha pri pôrodoch v tom najkrutejšom prostredí. Napriek nepredstaviteľným podmienkam však rodičky vďaka Ankiným schopnostiam prežijú, a tak sú čoskoro pripravené znova otročiť pre ríšu.

To neujde gestapu, ktoré Anke jedného dňa oznámi, že sa bude ako pôrodná asistentka starať o samotnú Evu Braunovú.
Anke čoskoro čelí mučivej dileme: má priviesť na svet potomka diabla, ktorý jej rodinu a vlasť pripravil o nádej na budúcnosť, alebo sa bude držať svojich morálnych zásad a pomôže nevinnému novorodencovi?

Autorka Mandy Robotham sama pracuje ako pôrodná asistentka, získala titul z kreatívneho písania a Príbeh pôrodníčky je jej prvotina. Podľa ohlasov médií i čitateľov veľmi vydarená. „Vždy ma fascinovala vojnová história a zrod nového života je mojou veľkou vášňou,“ vysvetľuje Mandy. „Práve kombinácia týchto dvoch vecí mi vnukla nápad. Písanie o skutočných postavách ako Hitler a Eva Braunová, ktoré v ľuďoch aj po ôsmych desaťročiach vyvolávajú silné emócie, podrobilo skúške aj môj vlastný morálny kompas.“

Začítajte sa do novinky Príbeh pôrodníčky:

Irena bola okamžite pri vedomí a začínala panikáriť. „Je v poriadku? Prečo neplače?“
„Ešte je v šoku, Irena. Daj mu čas,“ uisťovala som ju, zatiaľ čo mne samej stúpal adrenalín a v duchu som si opakovala: No tak, dieťatko, dýchaj. Urob to pre ňu. No tak! Fúkala som mu do vystrašenej tváre a potichu sa mu prihovárala: „Hej, maličký, zaplač nám trošku, no tak.“
Po ďalšom horlivom šúchaní zakašľal, zalapal po dychu a odrazu sa poobzeral okolo seba s naširoko otvorenými očami.
Okamžite som ho podala Irene a pritisla jej ho na telo.
Pôrod z nej urobil najteplejšiu plochu v miestnosti a chlapček začal pri jej dotyku mrnkať. Nebol to zdravý hlasný plač, no akýkoľvek zvuk znamenal, že dýcha. Bol nažive. Prvý raz za posledných pár mesiacov sa na Ireninej tvári objavil výraz absolútnej spokojnosti.
„Ahoj, drobček,“ zašepkala, „aký si ty krásny chlapček. Aký si len šikovný.“ Po dvoch dievčatách konečne porodila chlapca, po ktorom jej manžel tak veľmi túžil. Všetci v baraku si mysleli to isté, no nik sa to neodvážil vysloviť nahlas. Neexistovala veľká šanca, že sa čo i len jedno z Ireniných detí dožije dospelosti, no ani živej duši by nenapadlo prasknúť bublinu šťastia, ktorá ju v tej chvíli obklopovala.
S Rosou sme bez slova zaujali svoje pozície. Ona ostala s Irenou a s novorodencom, ktorého sa snažila zabaliť do každej dostupnej prikrývky, a ja som zatiaľ dávala pozor na prúd krvi valiaci sa na handru, na ktorej ležala Irena. Doteraz bolo všetko v poriadku. Odkedy som začala pracovať ako pôrodná asistentka, placenty mi spôsobovali viac starostí ako ktorékoľvek dieťa. Vyčerpanie mohlo spôsobiť, že telo sa úplne uzatvorilo a odmietlo placentu vypudiť. Na čele a krku sa mi začínali tvoriť kvapôčky potu. Ak v tomto štádiu umrú žena aj dieťa, bude to znamenať, že matka príroda skutočne nemá dušu.
A napriek tomu sa nakoniec objavila, tak ako vždy, istá stálica v tomto nepeknom, neustále sa meniacom svete. Irenine črty zaplavené hormónmi čistej lásky sa pri ďalšej prichádzajúcej kontrakcii skrivili. Po dvoch potlačeniach dopadla na handru malá bledá placenta. Dieťa z tohto motora poháňajúceho tehotenstvo vysalo aj poslednú kvapku tuku, a tak z neho ostala len vyžmýkaná handra, ku ktorej bola pripevnená tenká šnúra. Dobre živené Nemky, ktoré jedli celých deväť mesiacov výdatnú stravu, mávali hrubé pupočné šnúry skrúcajúce sa do krvavočerveného tkaniva. Odkedy som prišla do tábora, videla som len úbohé rodičky.
Keď som sa uistila, že placenta vyšla von celá – akýkoľvek zvyšok by mohol spôsobiť smrteľnú infekciu –, otvorili sme dvere na baraku a zahodili ju čo najďalej od vchodu. Okamžite sa ozvalo škrabanie potkanov – medzi nimi aj zopár takmer takých veľkých ako mačky –, ktoré sa snažili čo najrýchlejšie dostať cez otvory na stenách baraku, aby sa im ušiel čo najväčší kus čerstvého mäsa. Pred niekoľkými mesiacmi sa ženy hádali o tom, či je dobré takto potkany kŕmiť, keďže výdatná strava im pomáhala rásť. No tieto tvory v honbe za potravou nič nezastavilo. Ak nemali čo jesť, začali obhrýzať končatiny žien, ktoré boli príliš choré na to, aby sa dokázali pohnúť, alebo tých, ktoré si už viac neuvedomovali, čo sa s nimi deje. Ak ich niečo zabavilo alebo zasýtilo, mohli sme si na chvíľu oddýchnuť od ich  neustáleho dobiedzania.
Nenávidela som hlodavce, no súčasne som obdivovala ich schopnosť prežiť. Zvieratá či ľudia, všetci sme sa jednoducho snažili o to isté.
S Rosou sme poriadili okolo Ireny, ktorá si užívala kontakt pokožky dieťaťa s tou svojou. Aj tak sme ho nemali do čoho obliecť. Nenásytne sa prisával na vychudnutý prsník, jeho malé líca vyťahovali z takmer vyschnutej kože všetko, čo mohli. Hormóny, ktoré sa počas dojčenia vytvárali, spôsobovali Irene v unavenom bruchu ďalšie kŕče, no bolo vidieť, že si to skoro užíva. Rosa uvarila z odložených lístkov žihľavový čaj a z Ireninej tváre takmer hodinu vyžarovalo nefalšované šťastie. No ako tma postupne ustupovala a cez štrbiny v stenách baraku začalo prenikať denné svetlo, atmosféra v miestnosti zhustla. Irena a dieťa mali pre seba presne vymedzený čas.
Niektoré zo žien pristúpili bližšie, obkolesili posteľ a začali si pohmkávať prvé tóny piesne, ktorou vítali dieťa na tomto svete. Za normálnych okolností by priniesli darčeky, jedlo a kvety. Tu však okrem iskričky lásky ukrytej v najvzdialenejšom kúte ich sŕdc a nádeje, ktorej občas dovolili zahorieť, nemali nič. Mnohé z nich sa museli so svojimi deťmi rozlúčiť a bolestivo túžili po vôni mokrých detských hlavičiek, súrodencoch, neteriach či synovcoch. Každá z nich v sebe ukrývala túžbu. Keďže tu nebol žiadny rabín, jedna zo žien dieťa požehnala a spoločne ho prijali medzi seba. Matka dala chlapcovi meno Jonas po jeho otcovi a usmiala sa, pretože teraz sa z neho stala súčasť dejín.

Milan Buno, knižný publicista

Inzercia

K téme

Joy Fieldingová a jej psychotriler Na zlých miestach Novinka Lov na baziliška

Témy

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Knihy

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies