Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
Zlaticko_prebal.indd
Foto: www.bux.sk
11. septembra 2018 PR správyKultúraKnihy od PRservis.skSITA Diskusia()

Stephen King: Toto je majstrovský príbeh

BRATISLAVA 11. septembra 2018 – Novinka Moje najdrahšie zlatíčko je výnimočný príbeh. Kniha získala množstvo ocenení – stala sa bestsellerom New York Times, finalistom LA Times Book Prize, najlepšou knihou roka USA Today aj na Amazone.
Je to brilantné a fascinujúce čítanie, v ktorom 14-ročné dievča bojuje za záchranu svojej vlastnej duše. „Slovné spojenie ´majstrovsky napísaný príbeh´ bolo zanesené už množstvom nánosov, ale kniha Moje najdrahšie zlatíčko je bezpochyby takýto majstrovský kúsok,“ povedal o knihe Stephen King.

Julia „Dračica“ Alvestonová žije s otcom.
Má štrnásť rokov a často sa túla v lesoch na severnom pobreží Kalifornie. Rada sa brodí potokmi, kúpe v prílivových jazierkach a lozí po skalných ostrovoch, kde má svoje skrýše. Je o nej známe, že bez problémov prejde desiatky kilometrov.
Ale kým jej fyzický priestor je rozsiahly, jej osobný je malý a zradný. Od matkinej smrti Julie vyrastá izolovaná od sveta v područí svojho tyranského, zato charizmatického otca Martina. Jej spoločenská existencia sa obmedzuje na základnú školu, kde odráža záujem žiakov aj učiteľov, vlastne každého, kto by mohol preniknúť do jej ulity, a na život s otcom.

Jedného dňa sa náhodou spozná so stredoškolákom Jacobom, vtipným chalanom, ktorý býva vo veľkom čistom dome a Julie je preňho ako malý zázrak. Dievča si prvý raz uvedomuje, že existuje aj iný svet a jej život s otcom nie je bezpečný ani udržateľný. Je to jej prvá skúsenosť so skutočným priateľstvom aj s láskou a začína uvažovať o úteku. Cesta k vykúpeniu si však vyžiada nesmierne veľa fyzickej aj citovej odvahy.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Moje najdrahšie zlatíčko prináša nekonvenčnú hrdinku. Ukazuje úžasný boj zneužívaného dievčaťa o záchranu samej seba. Julia je postava, ktorú budete milovať, trpieť s ňou, držať jej palce a obdivovať ju. Román o zneužívaní a ubližovaní…ale zároveň silný príbeh o sile, odolnosti a prežití.

Viac kvalitnej svetovej literatúry nájdete na
www.ODEON.sk

Začítajte sa do knihy Moje najdrahšie zlatíčko:

Prvá kapitola

Starý dom sedel na kopci ako na zadku, odlupovala sa z neho biela farba, arkierové okná a vretenovité drevené zábradlie obrastali popínavými ružami a sumachovcom. Odnože ruží sa ťahali po latkách, postupne ich vytrhávali a teraz viseli spletené v trstine. Kamienkami vysypaný príjazd pokrývali použité nábojnice pokryté medenkou. Martin Alveston vystúpi z nákladnej dodávky, v kabíne sedí aj Dračica, ale nepozrie na ňu, prechádza po verande, na drevenej podlahe kanady duto klopocú, obrovitý chlap vo flanelovej košeli a leviskách otvorí posúvacie sklené dvere. Dračica čaká, počúva tlkot motora a po chvíli sa poberie za ním.

V obývačke jedno okno zadebnili, k rámu priskrutkovali plech a dvojcentimetrovú lepenku, na ňu pripevnili terče. Zhluk guliek je taký tesný, akoby niekto medzi ne vystrelil náboj s priemerom dva centimetre a odpálil stred, jagajú sa v zubatých dierkach ako voda na dne studne.

Na starom sporáku otecko otvára plechovku fazule, zápalku škrtne o palec, aby zapálil horák, ten zabliká, pomaly sa preberá k životu a na pozadí tmavých sekvojových stien, nenalakovaných skriniek, zamastených pascí na potkany horí oranžovým plameňom.

Zadné dvere na kuchyni nemajú zámku, len diery pre guľu so závorou, Martin ich kopnutím otvorí a vyjde na nedokončenú terasu, hranoly bez latiek oživené jašteričkami a obrastené ostružinami, cez ne prerastá praslička a mäta mäkká so svojím broskyňovým ochlpením a typickým kyslastým pachom. Martin sa rozkročmo postaví na hranoly, vezme panvicu z miesta, kam ju na vytrhnutú latku zavesil, aby ju medvedíky čistotné dočista vylízali. Kohútik otvorí zhrdzaveným vidlicovým kľúčom a do liatinovej panvice pustí vodu, odtrhne zopár prasličiek a problémové miesta vyšúcha. Vzápätí sa vráti do domu a postaví ju na horák, voda syčí a prská. Otvorí tmavú olivovozelenú chladničku, vyberie dva kusy mäsa zabalené do mäsiarskeho baliaceho papiera a z puzdra na opasku vytiahne nôž, utrie ho o stehno levisiek, každý kus napichne a po jednom hodí do panvice.

Dračica sa zadkom vyšvihne na kuchynský pult – na zrnité sekvojové dosky, na klince obkolesené otlačkami od kladiva. Spomedzi odhodených plechoviek vyberie pištoľ a natiahne ju, aby videla v komore bronz. Namieri a otočí sa, chce vedieť, ako zareaguje, no on len stojí, jednou veľkou rukou sa opiera o skrinku, unavene sa usmieva a ani sa neobzrie.

Keď mala šesť rokov, prinútil ju, aby si ako ochranu obliekla záchrannú vestu, povedal jej, aby sa nedotýkala horúcich vyhodených nábojníc, a učil ju otvárať záver na pištoli Ruger 22. Sedel za kuchynským stolom a opieral zbraň o rozložený uterák.

Starý otec na ceste z obchodu s alkoholom musel počuť výstrely, lebo prišiel, na sebe mal texasky, froté župan, kožené papuče s malými koženými strapcami, postavil sa do dverí a povedal: „Doparoma, Marty.“ Otecko sedel na stoličke pri Dračici, čítal Humov traktát Skúmanie morálnych princípov, obrátil knihu hore nohami, položil si ju na stehno, aby zachoval tvár, a požiadal ju: „Choď do svojej izby, zlatíčko.“ Dračica vŕzgavo vykročila po schodisku bez zábradlia, bez riadnych schodov, doštené stupne vyrezané zo sekvojových hrčí a schodnice zo starého dreva pre slabú údržbu praskali a krivili sa, klince sa vyťahovali, vytŕčali už tak vysoko, že by sa dali odstrihnúť, mĺkvi muži stáli pod ňou, starý otec sa díval na ňu, Martin sa bruškom ukazováka dotýkal pozlátených písmen na chrbte knihy. Aj na poschodí, keď ležala na lepenkovej posteli prikrytá armádnym ruksakom, počula, ako sa zhovárajú. Starý otec vravel: „Doparoma, Martin, takto sa predsa dievčatko nevychováva,“ a otecko hodnú chvíľu nevravel nič, ale napokon odvetil: „Daniel, sme v mojom dome, na to nezabúdaj.“

Plátky mäsa jedia takmer mlčky, vo vysokých pohároch s vodou klesá piesok na dno. Na stole medzi nimi leží kôpka kariet so žolíkom na škatuľke. Jednu stranu tváre má vykrivenú do maniackeho úškrnu a druhá mu zamračene ovísa. Keď Dračica doje, odtisne tanier a otec ju sleduje.

Na štrnásť rokov je vysoká, stavaná ako žriebätko s dlhými nohami i rukami, širokými, ale štíhlymi bokmi a plecami, s dlhým a žilovitým krkom. Najpôvabnejšie sú jej modré oči, tvarom pripomínajú mandle, v tvári je trošičku chudá, má široké, vyčnievajúce lícne kosti a vykrivené zubaté ústa – nepekná tvár, vie, a navyše nezvyčajná. Vlasy husté a plavé, pramene vybielené od slnka. Pokožku posiatu medenými pehami. Po dlaniach, pod pazuchami a pod stehnami sa jej plazia zväzky modrých žíl.

Martin povie: „Prines slovníček, zlatíčko.“

Z ruksaku vytiahne modrý zošit a otvorí ho na strane, kde má slovíčka z tohto týždňa na precvičovanie, starostlivo si ich z tabule odpísala. Otec si položí ruku na zošit, po stole si ho pritiahne k sebe. Začne čítať slovíčka: „frapantný“ a pozrie na ňu. „Penalizovať.“ Takto prejde celý zoznam. Napokon povie: „Tu je to. Číslo jeden. „Medzera rád pracoval s deťmi.“ Zošit otočí naopak a posunie ho k nej. Dračica číta:

  1. ______ rád pracoval s deťmi.

Prezerá zoznam, prstami na nohách šúcha o podlahu. Otecko na ňu pozrie, ale ona odpoveď nevie. Pomôže jej: „Podozrivý, možno je správne slovo podozrivý.“ Otecko zdvihne obočie, a tak si slovo zapíše.

  1. Podozrivý rád pracoval s deťmi.

Otecko potiahne zošit k sebe a pozrie doň. „Dobre, a teraz pozri na číslo dve.“ Opäť posunie zošit k nej. Ona pozrie na číslo dve.

2._______ prídeme neskoro na večierok.

Počúva, ako nosom dýcha, každý jeho nádych je pre ňu neznesiteľný, lebo ho má rada. Pozornosť sústredí na jeho tvár, na každý detail a pomyslí si, ty potvora, však to vieš, urob to, ty potvora.

„Pozri,“ povie otecko, „pozri,“ vezme jej ceruzku a dvoma zručným ťahmi vyškrtne podozrivého a napíše pediatra. Znovu k nej posunie zošit a spýta sa: „Zlatíčko, čo je číslo dva? Už sme to preberali. Máš to tam.“

Pozrie na stranu, tá v celej izbe predstavuje vec absolútne najmenšieho významu, myseľ sa jej naplní netrpezlivosťou. Otecko zlomí ceruzku napoly, oba kusy položí pred zošit. Ona sa skláňa nad stránkou, myslí si, sprostosť, sprostosť, sprostosť, všetko je posraté. Otecko si nechtami prehrabe strnisko. „Dobre.“ Zohnutý od vyčerpania prstom prechádza po krvavom fľaku na tanieri. „Dobre, v poriadku,“ povie a bekhendom zošit odhodí na druhý koniec obývačky. „Dobre, v poriadku, to stačí na dnes večer, stačí – čo sa to s tebou deje?“ Pokrúti hlavou. „Nie, to je v poriadku, nie, to stačí.“ Dračica mlčky sedí, tvár jej zvierajú vlasy, otecko spustí sánku a vykrúti ju doľava, akoby si skúšal kĺb.

Načiahne sa a položí pred ňu pištoľ. Vzápätí po stole pretiahne balíček kariet a spustí si ho do druhej ruky. Prejde k zadebnenému oknu, stojí pred terčmi prederavenými guľkami, zo škatuľky vyberie karty, vytiahne pikového dolníka a podrží si ho pri oku, ukáže jej prednú i zadnú stranu, kartu z profilu. Dračica sedí s rukami vyloženými na stole, hľadí na zbraň. Otec ju napomenie: „Nebuď potvora, zlatíčko.“ Stojí úplne nehybne. „Si obyčajná potvora. Chceš sa stať potvorou, zlatíčko?“

Dračica vstane, zaujme postavenie, pravé oko vyrovná s muškou. Vie, že mieri správne, keďže je jej okraj tenký ako britva – len čo zbraň nakloní dohora, povrch mušky sa zaleskne. Zreviduje okraj do tenkej línie a pritom si vraví, opatrne, opatrne, dievča. Z profilu karta predstavuje terč hrubý ako necht na palci. Priloží prst na dvojkilovú spúšť, nadychuje sa a vydychuje, kým nedýcha pravidelne, a pomaly zatiahne za tie dve kilá. Vystrelí. Horná polovica karty klesá k podlahe špirálovito ako javorové semeno. Dračica stojí nehybne až na chvenie, čo jej prebieha po ramenách. Pokrúti hlavou, pousmeje sa a snaží sa to zakryť, pery si nasucho pretrie palcom. Vtedy otec vytiahne ďalšiu kartu a podrží jej ju.

„Nebuď potvora, zlatíčko,“ povie a čaká. Keď sa nehýbe, okríkne ju: „Doparoma, na čo čakáš, zlatíčko?“

Palcom kontroluje úderník. Existuje spôsob, ako vycítiť, či zbraň držíte správne, a Dračica ten pocit skúma a hľadá chybu, okraj mieridiel s ryhou jej zakrýva tvár. Žiarivá zelená tríciová guľka mušky veľká ako jeho oko. Na zadržaný okamih sa jej pozornosť sústredí na cieľ, jeho modré oko stúpa po tenkom, plochom horizonte prednej mušky. Žalúdok sa jej dvíha a klesá ako rybe na háčiku, čo pláva do buriny, nehýbe sa, uvoľní kohútik, premýšľa, doriti, doriti, nepozeraj naňho, nepozeraj naňho. Zámerne pospája obe mušky na rozochvenú, nezaostrenú kartu. Vydýchne a vystrelí. Karta sa ani nepohne. Netrafila. Na doske s terčom vidí značku, na šírku dlane od neho. Zaistí zbraň a sklopí ju. Na mihalniciach sa jej z potu vytvorí čipka.

„Skús namieriť,“ povie otecko.

Ona stojí úplne nehybne.

„Skúsiš ešte raz, alebo končíš?“

Dračica zaistí uzáver a od boku zdvihne zbraň k oku, vyrovná mušky na rovnaké medzierky svetla medzi prednou a zadnou, hlaveň taká pevná, že by na nej mohla stáť minca. Na rozdiel od karty, lebo tá sa pohybuje mierne hore-dolu. Na tlkot srdca reaguje nepatrným chvením. Mysľou jej prebehne, nepozeraj naňho, nepozeraj mu na tvár. Hľaď na prednú mušku, hľaď na horný okraj prednej mušky. V tichu po výstrele uvoľňuje kohútik, kým necvakne. Martin v ruke obracia nepoškodenú kartu, predstiera, že ju kontroluje, a povie: „Je to presne tak, ako som si myslel,“ odhodí kartu na podlahu, prejde k stolu, sadne si oproti nej, zdvihne knihu, ktorú otvorenú prevrátil na stôl, a skloní sa nad ňu. Na zadebnenom okne za ním dierky po guľkách vytvorili zhluk, aký by sa dal zakryť štvrťdolárom.

Stojí a díva sa naňho, kým jej srdce tri razy neodbije. Vypustí zásobník, z komory vyberie náboj, chytí ho do ruky, zaistí zbraň a položí ju aj so zásobníkom a nábojnicou na stôl vedľa svojho špinavého taniera. Nábojnica sa pregúľa do poloblúka a vydá mramorový zvuk. Martin si nasliní prst a prevráti stránku. Ona stojí a čaká, kedy sa na ňu pozrie, ale nezdvihne hlavu, a tak si pomyslí, je to všetko? Vyjde na poschodie do svojej izby, tmavej od nenalakovaného obloženia, cez posuvné krídla a rámy západného okna siahajú výhonky sumachovca.

V tú noc Dračica na lepenkovom lôžku pod zeleným vojenským spacím vakom a vlnenou dekou čaká a počúva, ako sa potkany v kuchyni hostia na špinavom riade. Sem-tam začuje klop, klop, klop, keď hlodavec vylezie na kopu tanierov a škriabe si krk. Zachytí, ako sa Martin prechádza z izby do izby. Na stenách visia samopal, automatická puška a brokovnica. Každá zodpovedá inej filozofii použitia. Šaty má na policiach starostlivo zložené, ponožky v lodnom kufri pri nohách postele. Raz nechala deku nezloženú a otecko ju na dvore zapálil so slovami: „Len zvieratá sa nestarajú o svoje príbytky, zlatíčko, len zvieratá sa nestarajú o svoje posraté príbytky.“

Milan Buno, literárny publicista

Odporúčané články

Strašidelná Draculova žena

Témy

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Knihy

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies