Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
87812_pustatiny oco temna veza 3.jpg
15. mája 2018 PR správyKultúraKnihy od PRservis.skSITA Diskusia()

Temná veža pokračuje. Pustatiny

BRATISLAVA 15.mája 2018 – V treťom pokračovaní slávnej fantasy série z pera Stephena Kinga sledujeme cestu pištoľníka Rolanda Deschaina a jeho spoločníkov, ktorí neúnavne kráčajú v ústrety záhadami opradenej Temnej veži.
Roland zmenil osud, ka, po tom, čo v New Yorku zachránil život malému chlapcovi Jakovi Chambersovi. Obaja teraz existujú v dvoch oddelených svetoch, hoci sa paradoxne delia o rovnaké spomienky. Rolandovi, Susannah a Eddiemu sa podarí vtiahnuť Jaka do Stredsveta, aby cez mestské ruiny pokračovali po ceste lúča k vytúženému cieľu.
Roland a jeho priatelia, prenasledovaní záhadným nestarnúcim cudzincom, prechádzajú v hrôzostrašnom novom svete, ktorý je zvrátenou verziou nášho, cez pustatinu večného zatratenia. Na pištoľníka čakajú odhalenia, kto a čo ho poháňa vpred. Zároveň však musí čeliť légii nepriateľov, pričom niektorí z nich sú viac a iní menej ľudskí.

Prvý diel s názvom Pištoľník hovoril o tom, ako Roland, posledný pištoľník na svete, ktorý „postúpil“, prenasleduje a napokon dostihne muža v čiernom, čarodejníka menom Walter, ktorý sa v čase, keď bol Stredsvet ešte jednotný, falošne vydával za priateľa Rolandovho otca. Dolapenie napoly ľudského mága nie je Rolandov konečný cieľ, ale iba ďalšia zastávka na ceste k mocnej a tajomnej Temnej veži, ktorá sa týči uprostred uzla času…
Nasledovala druhá časť Osudová trojka a teraz je tu tretí diel Pustatiny.

Kto je vlastne Roland?
Aký bol jeho svet pred tým, ako postúpil?
Čo je Veža a prečo ju hľadá?
Roland je zjavne niekto ako rytier, jeden z tých, čo mali za úlohu spasiť svet, alebo ho aspoň udržať v stave, ako si ho Roland pamätá, čiže „naplnený láskou a svetlom“.
Vieme, že Roland musel predčasne podstúpiť skúšku dospelosti po zistení, že jeho matka sa stala milenkou Martena, oveľa mocnejšieho čarodejníka ako Walter; vieme, že Marten Rolandovo odhalenie matkinho ľúbostného pomeru zosnoval zámerne, lebo predpokladal, že chlapec v skúške zlyhá a „pošlú ho na západ“ do pustatín; a vieme aj to, že Roland Martenove plány zmaril, lebo skúšku zložil.
Vieme aj to, že pištoľníkov svet je s naším zvláštne, no hlboko prepojený, a občas je možné medzi oboma svetmi prechádzať…

Začítajte sa do novinky Stephena Kinga Pustatiny:

Prvá kapitola
Medveď a kosť

1

Tretí raz strieľala ostrými nábojmi… a prvý raz tasila z puzdra, ktorým ju vystrojil Roland.
Ostrých nábojov mali až-až; Roland ich zo sveta, kde Eddie a Susannah Deanovci žili až do chvíle, keď si ich pištoľník vybral, priniesol viac ako tristo. Lenže dostatok munície neznamenal, že ňou môžu plytvať – práve naopak. Bohovia sa na márnotratníkov mračia. Rolanda v tejto viere vychovával najskôr otec a potom jeho najväčší učiteľ Cort, preto bol o tom stále presvedčený. Bohovia nemusia človeka potrestať hneď, ale skôr či neskôr nastane čas pokánia… a čím dlhšie je čakanie, tým väčšia ťarcha dopadne na plecia hriešnika.
Spočiatku ostré náboje aj tak nepotrebovali. Roland strieľal dlhšie, ako by mu tá krásna žena s hnedou kožou na vozíčku verila. Spočiatku Susannah opravoval iba tak, že pozoroval, ako mieri a nasucho strieľa na terče, ktoré jej postavil. Učila sa rýchlo. Aj ona, aj Eddie.
Ako predpokladal, obaja boli rodení pištoľníci.
Roland a Susannah dnes prišli na čistinu necelého pol druha kilometra od tábora v lese, ktorý bol už takmer dva mesiace ich domovom. Dni plynuli svojským tempom v príjemnej podobnosti. Pištoľníkovo telo sa zotavovalo a Eddie so Susannah sa učili všetko, čo ich musel naučiť: ako strieľať, ako loviť, ako vyvrhovať a čistiť úlovky, ako naťahovať a potom vypracúvať a sušiť kožu, ako využiť všetko, čo sa dá spotrebovať, aby nijaká časť zvieraťa nevyšla nazmar, ako nájsť sever podľa Starej hviezdy a východ podľa Starej matky, aj ako počúvať les, v ktorom sa ocitli sto alebo viac kilometrov severovýchodne od Západného mora. Eddie sa k nim tentoraz nepridal, ale pištoľníka mladíkovo správanie nerozladilo. Vedel, že najdlhšie si človek zapamätá tie lekcie, ktoré absolvuje sám.
Lenže najdôležitejšia lekcia sa nemenila: ako strieľať a ako zakaždým zasiahnuť terč. Ako zabíjať.
Okraje čistiny lemovali sladkasto voňajúce tmavé jedle, obrastali ju v nepravidelnom polkruhu. Na juhu sa zem prepadávala o deväťdesiat metrov nižšie v sérii drobivých bridlicových previsov a popraskaných zrázov ako gigantické schodisko. Z lesa doprostred čistiny tiekol priezračný prameň, klokotal v hlbokom žľabe z pórovitej hliny a drobivého kameňa, a potom sa spúšťal po zubatom skalnom podloží, ktoré sa zvažovalo k miestu, kde terén strmo klesal do hĺbky.
Voda zostupovala po schodoch v slede vodopádov a vytvárala množstvo pekných, mihotavých dúh. Za okrajom zrázu sa rozkladalo veľkolepé hlboké údolie, zahltili ho ďalšie jedle, medzi ktorými rástlo zopár veľkých brestov, čo sa nedali vytlačiť. Zelené a bujné bresty sa týčili do výšky, staré mohli byť už vtedy, keď bol Rolandov rodný kraj ešte mladý. Nevidel známky, že by v údolí niekedy horelo, hoci predpokladal, že z času na čas muselo priťahovať blesky. A búrka nebola pre stromy jediným nebezpečenstvom. V lese sa v dávnej minulosti usídlili ľudia – Roland v posledných týždňoch natrafil pri rôznych príležitostiach na ich pozostatky. Väčšinou to boli primitívne artefakty, ale našli sa medzi nimi aj črepiny keramiky, ktorú museli vypaľovať. A oheň je zlovestný element, čo sa s obľubou vymyká z rúk, ktoré ho vytvorili.
Nad scenériou ako z rozprávkovej knihy sa klenula nevinná modrá obloha, o niekoľko kilometrov ďalej na nej krúžili vrany a krákali svojimi starými chrapľavými hlasmi. Vyzerali nepokojne, akoby sa blížila búrka, ale Roland ovoňal vzduch a nijaký dážď v ňom necítil.
Naľavo od potoka stál balvan. Roland položil navrch šesť kamenných úlomkov. Všetky boli prerastené sľudou a na teplom popoludňajšom slnku sa ligotali ako šošovky.
„Máš poslednú šancu,“ povedal pištoľník. „Ak je puzdro čo i len trochu nepohodlné, povedz mi to teraz. Neprišli sme sem plytvať nábojmi.“
Uštipačne naňho pozrela a na okamih videl v jej očiach Dettu Walkerovú. Akoby sa matné slnečné svetlo odrazilo od oceľového prúta. „Čo by si urobil, keby som ti nepovedala, že je nepohodlné? Keby som minula každý z tých šiestich maličkých kamienkov. Udrel by si ma po hlave, ako to robil ten tvoj starý učiteľ?“
Pištoľník sa usmial. Za posledných päť týždňov sa usmieval častejšie ako za predchádzajúcich päť rokov. „To nemôžem – a ty to vieš. Boli sme deti, ktoré ešte neprešli skúškou dospelosti. Dieťa môžeš udrieť, aby si ho naviedla na správnu cestu, ale…“
„Lepší ľudia v mojom svete bitie detí neschvaľujú,“ sucho odsekla Susannah.
Roland pokrčil plecami. Bolo preňho ťažké predstaviť si taký svet – nepíše sa vo Veľkej knihe: „Brezový prút vyháňa deti z pekla“? –, ale neveril, že Susannah klame. „Tvoj svet nepostúpil,“ povedal. „Mnohé je v ňom inak. Vari som to nevidel na vlastné oči?“
„Asi videl.“
„V každom prípade, ty a Eddie nie ste deti. Bolo by odo mňa nesprávne, keby som sa k vám tak zachoval. A ak boli potrebné nejaké skúšky, obaja ste ich zložili.“
Hoci to nevyslovil, myslel na to, ako na pláži poslala do pekla tri homárnosti, skôr ako ich s Eddiem stihli ohlodať na kosť. Keď sa naňho teraz usmiala, napadlo mu, že si možno spomína na to isté.
„Tak čo urobíš, keď netrafím ani hovno?“
„Pozriem sa na teba. Myslím, že to bude stačiť.“
Zamyslela sa a po chvíli prikývla: „Možno.“
Opäť si vyskúšala opasok s nábojmi. Obopínal jej hrudník takmer ako podpazušné puzdro (Roland mu hovoril „dokárov stisk“) a vyzeral dosť jednoducho, hoci jeho prispôsobenie ich stálo niekoľko týždňov pokusov a omylov a veľa prešívania. Opasok s revolverom, ktorého zvetraná rukoväť zo santalového dreva trčala z veľmi starého naolejovaného puzdra, kedysi patrili pištoľníkovi; puzdro mu viselo na pravom boku. Za posledných päť týždňov si čoraz väčšmi uvedomoval, že ho tam už nikdy nezavesí. Pre homárnosti teraz držal zbraň výhradne v ľavej ruke.
„Ako ti sedí,“ opäť sa opýtal.
Tentoraz sa zasmiala. „Roland, tento starý opasok už nemôže byť pohodlnejší. Chceš, aby som strieľala, alebo budeš iba sedieť a počúvať, ako tamto vrany muzicírujú?“
Pod kožou sa mu do tela zavŕtali malé, ostré prsty napätia, a Roland predpokladal, že aj Cort sa tak občas cítil pod svojím drsným, strohým zovňajškom. Chcel, aby bola dobrá – potreboval to. Ale keby dal najavo, ako veľmi to chce a potrebuje, to by sa mohlo skončiť katastrofou.
„Zopakuj mi svoju lekciu, Susannah.“
S predstieraným rozhorčením si povzdychla, ale keď prehovorila, úsmev zmizol a jej tmavá, krásna tvár zvážnela. A potom od nej počul starý katechizmus, ktorému dodala ústami nový nádych. Nikdy nečakal, že tie slová bude počuť od ženy. Plynuli veľmi prirodzene, a predsa tak zvláštne a nebezpečne.
„Nemierim rukou, lebo kto mieri rukou, zabudol na tvár svojho otca.
Mierim okom.
Nestrieľam rukou, lebo kto strieľa rukou, zabudol na tvár svojho otca.
Strieľam mysľou.
Nezabíjam zbraňou…“
Odmlčala sa a prstom ukázala na sľudové kamene navrchu balvana.
„Aj tak nič nezabijem, sú to iba maličké kamienky.“
Jej výraz – trochu povýšený, trochu šibalský – naznačoval, že ráta s Rolandovým rozhorčením a možno aj rozčúlením. Lenže Roland už kedysi bol v jej terajšom postavení a nezabudol, že pištoľnícki učni boli popudliví a temperamentní, sebavedomí a mali sklon uhryznúť v najnevhodnejšom okamihu. Navyše v sebe objavil nečakanú schopnosť: vedel učiť. Ba čo viac, páčilo sa mu to, a z času na čas mu napadlo, či to isté platilo aj o Cortovi. Hádal, že áno.
K chrapľavému krákaniu sa pridali ďalšie vrany, tentoraz z lesa za nimi. Časť Rolandovej mysle postrehla, že nové výkriky nie sú iba hašterivé, ale aj znepokojené. Znelo to, akoby vtáky niečo vyplašilo pri hostine. Ale keďže musel myslieť na dôležitejšie veci ako na niečo, čo rozohnalo zopár vrán, pustil to z hlavy a opäť sa sústredil na Susannah. Zachovať sa k učnici inak by znamenalo dožadovať sa druhého, menej hravého uhryznutia. A kto by bol na vine? Kto iný ako učiteľ? Neučí ju azda hrýzť? Neučí ich to obidvoch? Nie je to vari samá podstata pištoľníka, keď si odmyslíte zopár strohých veršov rituálu a utíšite niekoľko dogmatických elegantných riadkov katechizmu? Nie je pištoľník (alebo pištoľníčka) iba ľudský jastrab, vycvičený tak, aby hrýzol na pokyn?
„Nie,“ namietol. „Nie sú to kamienky.“
Mierne zdvihla obočie a znova sa usmiala. Keď pochopila, že sa na ňu neoborí (alebo aspoň zatiaľ), ako občas, keď je pomalá alebo nedisciplinovaná, v očiach sa jej opäť zjavil ten posmešný odlesk slnka na oceli, ktorý si spájal s Dettou Walkerovou. „Nie sú?“ Podpichovanie v jej hlase bolo ešte vždy dobromyseľné, ale Roland si pomyslel, že ak jej to dovolí, prejde do zlomyseľného. Bola napätá, vzrušená, pazúry napoly vysunuté.
„Nie, nie sú,“ vrátil jej posmech. Aj jemu sa na tvár vracal úsmev, ibaže tvrdý a vážny. „Susannah, pamätáš sa na bledých skurvencov?“
Jej úsmev sa začal vytrácať.
„Na bledých skurvencov z Oxford Townu?“
Teraz úplne zmizol.
„Spomínaš si, čo urobili bledí skurvenci tebe a tvojim priateľom?“
„Nebola som to ja, ale iná žena.“ V očiach sa jej usadil tlmený, namosúrený výraz. Neznášal ho, ale zároveň sa mu páčil. Bol to správny výraz, hovoril, že triesky sa dobre rozhoreli a čoskoro sa vznietia väčšie polená.
„Pravdaže bola. Či sa ti to páči, alebo nie, bola to Odetta Susannah Holmesová, dcéra Sarah Walkerovej Holmesovej. Nie taká, aká si teraz, ale aká si bola predtým. Pamätáš si hasičské hadice, Susannah? Pamätáš si zlaté zuby, ako vyzerali, keď tie hadice namierili v Oxforde na teba a na tvojich priateľov? Ako sa leskli v úsmeve?“
Rozpovedala im to, spolu so všeličím iným, počas mnohých dlhých nocí nad pahrebou táboráka. Pištoľník všetkému nerozumel, ale napriek tomu ju pozorne počúval. A zapamätal si to. Bolesť je napokon nástroj. Niekedy ten najlepší.
„Čo je s tebou, Roland? Prečo mi to svinstvo pripomínaš?“
Mrzuté oči sa nebezpečne zaligotali, pripomenuli mu Alainove vo chvíli, keď sa dobrácky chlapec konečne rozvášnil.
„Kamene sú tí muži,“ jemne povedal Roland. „Muži, ktorí ťa zamkli do cely a nechali vo vlastných výkaloch. Muži s palicami a so psami. Muži, ktorí ti nadávali do negerskej piče.“
Ukazoval na ne prstom zľava doprava.
„Ten ťa uštipol do prsníka a potom sa smial. Ten povedal, že by sa mal presvedčiť, či si si niečo nestrčila do zadku. Ten ťa nazval opicou v päťstodolárových šatách. Ten ti brnkal obuškom po spiciach invalidného vozíka, až kým si nemala pocit, že z toho zvuku zošalieš. Ten nazval tvojho priateľa Leona ľavičiarskym buzerantom. A ten na konci, Susannah, to je Jack Mort.
To sú oni. Tie kamene. Tí muži.“

Milan Buno, literárny publicista

Odporúčané články

Fero Fenič uvedie na Art Film Feste výber osudových filmov Andrea Rimová a Sama v búrke

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Knihy

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies