„Až medzi mŕtvymi som pochopil, čo je to žiť,“ tvrdí pohrebník Tomáš Stríž
30.10.2026 – „Smrť neprichádza, keď máme vyčistené vzťahy. Vie prísť nečakane.“ Aj toto poznanie si odniesol pohrebník Tomáš Stríž zo svojej práce.
V knihe Smrť ako dar opisuje udalosti, ktoré sa nedajú odložiť bokom ako obyčajné pracovné zážitky. Niektoré sú mrazivé, iné bolestivé a ďalšie ukazujú, že aj uprostred najväčšieho smútku sa dá nájsť spôsob, ako človeku pomôcť.
Jedným z najsilnejších zážitkov, o ktorých autor rozpráva, je nález človeka, ktorý zostal v dome celé dva mesiace počas letných horúčav. Už pri príchode bolo zrejmé, že nepôjde o bežný výjazd. Pohľad na rozkladajúce sa telo a neznesiteľné podmienky si vyžadovali návrat po špeciálne ochranné oblečenie a plynové masky.
Stríž však v tej chvíli nemyslel iba na to, čo má pred sebou. V hlave sa mu vynárali otázky o človeku, ktorého príbeh sa skončil v osamelosti. Kto to bol? Mal rodinu? Kto naňho čakal? A ako vyzerali jeho posledné chvíle, keď už o ňom nikto nevedel?
Práve v takýchto okamihoch sa ukazuje, že práca v pohrebníctve nie je iba o manipulácii s telom a zabezpečení poslednej rozlúčky. Je aj o zachovaní dôstojnosti človeka, ktorý už nemôže povedať nič o svojom živote.
Autor sa postupne naučil, že najsilnejšie emócie sa často neodohrávajú pri zosnulom, ale v miestnosti vedľa neho. Pri matkách, ktoré nedokážu plakať, pri deťoch čakajúcich na návrat otca alebo pri partneroch, ktorí ešte nedokázali pochopiť, že ich blízky už nepríde domov. „V tejto práci musí byť človek trochu aj psychológom,“ naznačuje Stríž. Nestačí vedieť, aké úkony treba vykonať. Dôležité je aj to, ako sa prihovoriť človeku v šoku, kedy ponúknuť pomoc a kedy radšej zostať ticho. Zároveň si musel vytvoriť vlastné hranice. Ak by každú tragédiu prežíval naplno, pravdepodobne by takúto prácu nedokázal vykonávať. Ako sám opisuje, smrť ho neurobila chladným. Naučila ho regulovať vlastné emócie, aby dokázal zostať oporou pre druhých.
Nie všetky príbehy v knihe sú mrazivé. Niektoré sú predovšetkým o tom, ako sa dá v najťažšom období pomôcť rodine aspoň drobným gestom. Taký je aj príbeh malej Lilianky, ktorá bojovala so zákernou chorobou. Jej rodičia vedeli, že sa blíži chvíľa, na ktorú sa nijaký rodič nedokáže pripraviť. Stríž opisuje, ako dievčatko uložili do bielo-zlatej rakvy a ako k nemu položil ružového plyšového medvedíka.
Je to jednoduchý detail, no práve v ňom sa ukazuje ľudský rozmer jeho práce. Posledná rozlúčka nemusí byť iba súborom formálnych úkonov. Môže byť aj priestorom na osobné gesto, ktoré rešpektuje príbeh zosnulého a vzťah jeho blízkych k nemu.
Podobné skúsenosti ho priviedli k nápadu uchovávať odtlačky prstov zosnulých v podobe osobných šperkov. Z jedného mimoriadne bolestného zážitku postupne vznikol projekt TOPA, teda Tvoja Osobná Pamiatka. Stríž v knihe opisuje, ako vytvoril zlatý prívesok s odtlačkom prsta a menom dieťaťa. Keď ho odovzdal rodičom, matka ho držala v rukách a prechádzala po ňom prstami. Nešlo o obyčajný šperk. Bol to jedinečný predmet, ktorý jej umožňoval uchovať si hmatateľnú pamiatku na dcéru.
Covid a posledná rozlúčka
Osobitnú kapitolu predstavujú skúsenosti z pandémie covidu. Zosnulých, ktorí zomreli na ochorenie COVID-19, museli podľa autorovho opisu ukladať do dvoch ochranných vakov. Nasledovala dezinfekcia a rakva zostávala zatvorená. Rodina tak často nemala možnosť vidieť svojho blízkeho naposledy ani sa s ním rozlúčiť spôsobom, na aký bola zvyknutá. Pre pozostalých to bolo ťažké pochopiť. Niektorí sa hnevali, že ich blízky nemôže byť oblečený alebo že ho uložia do rakvy vo vaku. Stríž ich reakcie chápal, zároveň však vedel, že pravidlá nemôže jednoducho obísť.
V tom čase sa stretával aj s popieraním pandémie. Kým niektorí tvrdili, že sa nič nedeje, on videl množstvo zosnulých a preťažené chladiarenské priestory. V jeho podaní nejde o abstraktnú debatu, ale o osobnú skúsenosť človeka, ktorý sa denne stretával s jej dôsledkami. Príbehy z tohto obdobia pripomínajú, že posledná rozlúčka nie je pre rodinu iba tradíciou. Je dôležitou súčasťou vyrovnávania sa so stratou. Keď o túto možnosť ľudia prídu, bolesť môže byť ešte komplikovanejšia.
Pozrite si video s Tomášom Strížom:
Smrť ako dar od Tomáša Stríža je osobná výpoveď človeka, ktorého povolanie privádza do kontaktu s udalosťami, pred ktorými väčšina ľudí zatvára oči. Prináša nepríjemné obrazy, tragické osudy aj príbehy, pri ktorých sa do popredia dostáva ľudskosť. Nie každému bude čítanie takýchto spomienok príjemné. Niektoré pasáže sú emocionálne náročné a niektoré situácie môžu čitateľa zaskočiť svojou otvorenosťou. Práve vďaka konkrétnym zážitkom však kniha nepôsobí ako súbor všeobecných rád o tom, čo je v živote dôležité.
Milan Buno, knižný publicista
Informačný servis
