Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
92130_1793.jpg
18. decembra 2019 PR správyKultúraKnihy od PRservis.skSITA Diskusia()

Taký mrazivý triler v Škandinávii ešte nebol

18.12.2019 – Triler 1793 je napínavý, plný temnej atmosféry, miestami naozaj krutý, brutálny, ale tiež spoločensko-kritický. Svetoví autori detektívok sa predháňajú v slovách chvály. The Herald poznamenal, že „taký mrazivý triler vo Švédsku ešte nebol.“

Píše sa rok 1793 a Štokholm sa pretĺka stredovekom plným násilia. Prežiť v Štokholme v tomto roku je skutočne náročné. Na vine nie sú len otrasné stredoveké pomery, ale aj to, že mesto pod neschopným vládcom bankrotuje a upadá.
V zapáchajúcom mestskom kanáli pláva znetvorená mŕtvola. Zmysel pre spravodlivosť ženie dvoch vyšetrovateľov, aby objasnili túto ohyzdnú vraždu.

Právnik Cecil Wings, geniálnejší ako Sherlock Holmes, má v štokholmskej polícii na starosti „obzvlášť závažné zločiny“. Pomaly ho zožierajú suchoty a spravodlivosť preto považuje za najvyššiu métu.
Druhým vyšetrovateľom je Michael Cardell, vojnový veterán s drevenou rukou, ktorý stratil akékoľvek ilúzie o okolitom svete. Obaja rýchlo pochopia, že obeť mučili s chirurgickou presnosťou, ale to je len jedna z ohavností, ktoré odhalia…

Vynikajúco zobrazené charaktery v krimitrileri 1793 nás prevedú ťaživou atmosférou mesta a vtiahnu do svojich osobných problémov. Autora Natta och Daga pokladajú médiá i kritici za novú hviezdu švédskej kriminálky. Jeho nezvyčajný objaviteľský debut spôsobil prevrat v historickej detektívke. Podrobným štúdiom historických prameňov dosiahol neuveriteľne živý a plastický obraz feudálnej spoločnosti, pričom samotné pramene sú preňho najdobrodružnejším zážitkom.
Niektorí ho intenzitou čitateľského zážitku prirovnávajú k Charlesovi Dickensovi alebo Umbertovi Eccovi.

Niklas Natt och Dag je novinár na voľnej nohe a pochádza z najstaršej šľachtickej rodiny vo Švédsku. Možno aj preto má taký blízky vzťah k histórii. 4 dlhé roky študoval staré štokholmské mapy, listiny a knihy, aby sa vžil do osudov svojich postáv a prispôsobil tomu aj svoj jazyk. Priznal, že pri skúmaní kriminalistiky 18.storočia ho fascinovalo poznanie, ako osvietené myšlienky prenikali do feudálnej spoločnosti. Na jednej strane to boli stredoveké hodnoty, na druhej zasa revolučné idey vedúce k demokracii.

Začítajte sa do novinky 1793:

Mickel Cardell sa nadnáša v chladnej vode. Voľnou pravicou uchopí Johana Hjelma za golier, Hjelma, ktorý nehybne visí vedľa neho s červenou penou v kútikoch úst. Kabát uniformy má klzký od krvi a brakickej vody, a keď vlna vytrhne Cardellovi z ruky aj posledný cíp, chce zrevať, no z hrdla mu vychádza iba nárek. Hjelm sa rýchlo potápa. Cardell ponára hlavu a niekoľko okamihov sleduje cestu tela do hlbočiny. V zimnici sa mu zdá, že vidí čosi iné, o niečo nižšie, na hranici sveta, ktorý ešte dokážu vnímať jeho zmysly. Zmrzačení námorníci padajú v tisícoch k pekelnej bráne. Anjel smrti s korunou z kostí a lebiek ich obostrie svojimi krídlami. Jeho čeľusť sa s tichým výsmechom pohybuje v prúde vody.

1.

„Dráb! Dráb Mickel! Zobuďte sa!“
Keď po niekoľkých horlivých štuchancoch začal Cardell prichádzať k sebe, na chvíľu pocítil bolesť v ľavej ruke, ktorú už nemal. Na mieste chýbajúceho údu teraz visela končatina vystrúhaná z bukového dreva. Kýpeť spočíval vo vydlabanej dutine a kus dreva držali na lakti kožené slučky. Zarezávali sa mu do mäsa. Stále sa nenaučil, že si má uvoľniť remence, kým zachrápe.
Cardell s nevôľou otvoril oči a jeho pohľad sa stretol s fľakatou scenériou dosky nejakého stola. Pokúsil sa zdvihnúť hlavu, no zistil, že líce sa mu prilepilo na drevo. Keď sa narovnal, brečka mu stiahla parochňu. Zaklial a po tom, čo si ňou utrel tvár, ju roztržito zastrčil do kabáta. Klobúk sa mu skotúľal na podlahu, mal pokrčené dienko. Cardell doň buchol a narazil si striešku na uši.
Začala sa mu vracať pamäť. Ešte stále bol v sklepe Hamburg, zrejme sa tu za stolom spil pod obraz Boží. Fľochol cez plece a naskytol sa mu pohľad na ďalších v rovnakom rozpoložení. Tá hŕstka ožranov, ktorých hostinský považoval za dostatočne majetných, aby ich nevyšmaril na ulicu, ležala stále na laviciach a pod stolmi čakajúc na ráno, keď si budú môcť zbaliť svojich pár slivák a pobrať sa domov, aby tam čelili výčitkám. Nie však Cardell. Ako mrzák býval sám a bol pánom svojho času.
„Musíte ísť s nami Mickel! Vo Fatburene1 pláva mŕtvola!“
Zobudili ho dvaja fagani z ulice. Ich tváre sa mu zdali povedomé, na mená si však nevedel spomenúť. Za nimi stál Baran, zavalitý gavalier a zástupca hostinskej Norströmovej. Očividne sa práve prebudil a s tvárou brunátnou od alkoholu zaujal miesto medzi deťmi a pýchou tejto pivnice, ktorú schovávali pod zámkou a za závorou v modrej skrinke – zbierkou gravírovaných pohárov. Práve v Hamburgu sa zastavovali odsúdenci na smrť na holomkovej káre cestou na skanstullský šibeničný vŕšok2, aby si posledný raz dali do nosa. Následne ich poháre dôkladne uložili, vyryli na ne meno a dátum a pripojili ich k zbierke.
Používať ich mohli iba pod dohľadom a za poplatok v závislosti od slávy popraveného. Piť z nich vraj prinášalo šťastie. Cardell nikdy nepochopil prečo.
Z očí si zotrel karpiny a uvedomil si, že je ešte stále opitý. Skúsil prehovoriť, no hlas mal zastretý.
„O čo tu, dopekla, ide?“
Odpovedalo mu staršie z dvojice, dievča. Chlapec mal zajačí pysk a súdiac na základe ich podoby išlo s určitosťou o jej brata. Keď zacítil Cardellov dych, pokrčil nosom a uchýlil sa do zákrytu za sestrou.
„Vo vode je mŕtvola, hneď pri brehu.“
V jej hlase sa miešal strach so vzrušením. Cardell mal pocit, že navreté žily na čele mu už-už prasknú. Hrozilo, že tlkot jeho srdca prehluší aj tú chabú myšlienkovú činnosť, ku ktorej bol schopný vyburcovať sa.
„A prečo by to mala byť moja starosť?“
„Mickel, pekne vás prosíme, vedeli sme, že tu budete, nemáme sa  na koho obrátiť.“
Pošúchal si spánky v márnej nádeji, že si uľaví od bolesti.
Nad Södermalmom3 sa ledva začalo brieždiť. Vo vzduchu sa držala temnota noci, nad polostrov Sicklaön a Danviken ešte stále nevyšlo slnko. Cardell zakopával po schodoch vedúcich z Hamburgu a pokračoval po prázdnom Borgmästaregatane4 v závese za deťmi. Na pol ucha počúval historku o voľajakej smädnej mrcine, ktorá zaspätkovala od fatburenského brehu a vydesene ufujazdila opačným smerom k Dantu.
„Pyskom zavadila o telo a celý sa jej skrútil.“
Keď sa približovali k jazeru, kamenná dlažba prechádzala do bahnistej brečky. Hoci k fatburenským plážam ho povinnosti nepriviedli už dlho, nič sa tam nezmenilo. Z ustavičných plánov vyčistiť ich, vybudovať nábrežia a móla sa neuskutočnil ani jeden. Ak však vzal do úvahy, že ich mesto i štát sa potácali na zráze z ruín, nebolo sa čomu čudovať. Vedel to rovnako dobre ako každý, kto si musel popri mizernej pláci privyrábať všakovakými fuškami. Letné sídla v okolí jazera prestavali na manufaktúry. Dielne vylievali odpad rovno do vody a väčšina ľudí prehliadala, že ohrada obitá latkami určená na výkaly je preplnená.
Keď podpätok Cardellovej čižmy vyoral v hline brázdu, musel zdravou rukou zamávať dozadu, aby udržal rovnováhu. Šťavnato zanadával.
„Vaša kravka sa zľakla, pretože našla svojho potuchnutého druha. Mäsiar hádže do vody zvyšky. Zobudili ste ma, aby som zachraňoval hrudný kôš voľajakého býka alebo chrbticu dákej svine.“
„Vo vode sme videli tvár, ľudskú tvár.“
Voda z Fatburenu hltala breh, na ktorom sa vytvárala bledožltá pena. Deti mali pravdu v tom, že o niekoľko metrov ďalej naozaj plávalo čosi zhnité, akási tmavá noša. Prvé, čo Cardellovi napadlo, bolo, že nie je možné, aby išlo o človeka. Bolo to primalé.
„Ako som povedal, sú to zvyšky od mäsiara. Mŕtve zviera.“
Dievča trvalo na svojom. Chlapec súhlasne prikyvoval. Cardell si odovzdane odfrkol.
„Som opitý. Chápeme sa? Na mol. Ako čík. Spomeňte si na to, keď sa vás raz niekto opýta na deň, keď ste si robili bláznov z jedného separačného a prinútili ho vymáčať sa vo Fatbure-ne – a na to, ako vám, keď z neho premočený na kosť a rozzúrený vyliezol, uštedril taký výprask, že naň jakživ nezabudnete!“
Z kabáta sa vysúkal s ťažkosťami jednorukého muža. Do blata mu vypadla zabudnutá parochňa. Niežeby na tom záležalo. Tú mizernú vecičku kúpil za pár drobných, aj tak už vyšla z módy a nosil ju len preto, aby mu príhodnejší zjav zvýšil šance, že ho ako vojnového veterána pozvú na jeden či dva poháriky. Cardell vrhol pohľad nahor. Vysoko nad ním planuli v stuhe nad zátokou Åstarfjärden nočné hviezdy. Zavrel oči, aby si v duchu uchoval ten krásny obraz, a pravou čižmou vykročil do Fatburenu.
Močaristý breh Cardella neudržal. Ponoril sa po koleno a pocítil, ako mu voda z jazera crčí do sáry čižmy, ktorá sa zachytila v bahne, keď v predklone potiahol nohu za sebou. Plávajúc raz prsia, raz kraula, začal sa prepracúvať ďalej.
Voda bola hustá a viazla mu medzi prstami, plná všetkého, čo ani obyvatelia södermalmských chatrčí nepovažovali za dostatočne hodnotné, aby si to ponechali.
Opitosť mu zakalila úsudok. Keď už pod podrážkami necítil dno, jeho bránicu zachvátila panika. Tá mláka bola hlbšia, než predpokladal, a v myšlienkach sa tak vrátil o tri roky naspäť do prielivu Svensksund5, do hrôzy zmätku s miznúcim švédskym frontom.
Keď sa mu kopaním podarilo dostať bližšie, oblapil telo vo vode. Prvé, čo mu napadlo, bolo, že mal pravdu. Toto nie je ľudská bytosť.
Je to zdochlina zvieraťa, ktorú sem hodili mäsiarovi učni a ktorá sa zmenila na bóju, keď jej útroby začali plniť hnilobné plyny. Nato sa pakeľ prevrátil a ocitli sa tvárou v tvár.
Nejavila žiadne známky hniloby, a predsa naňho civeli prázdne očné jamky. Pod rozbitými perami neboli nijaké zuby. Vlasy si zachovali svoj odtieň – hoci noc a jazerný šliam vykonali poctivú robotu, aby potlačili ich farbu, bezpochyby šlo o plavú hrivu. Prudký nádych spôsobil, že voda sa Cardellovi dostala tam, kam nemala.
Keď záchvat kašľa ustal, zostal pokojne ležať, nadnášajúc sa vedľa tela. Pozoroval skaličené črty jeho tváre. Deti na pláži nevydali ani hláska. V tichosti čakali na jeho návrat. Urobil vo vode otočku a začal vykopávať bosou nohou, aby sa dostal naspäť k brehu.

Milan Buno, knižný publicista

Inzercia

K téme

Toto vám zachráni Vianoce. Ako nepodľahnúť sviatočnému stresu História pre zaneprázdnených

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Knihy

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies