Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
9. augusta 2016 PR správyKultúra od PRservis.skSITA Diskusia()

Si zvrhlý? Zomrieš!

„Viete, čo robí novým dievčatám?“
Helen zavrtela hlavou. Musela sa na to spýtať, hoci najradšej by to nevedela.
„Núti ich vyzliecť sa a potom sa majú skrčiť a chytiť sa za členky. Musia tak vydržať celý deň. Odíde a niekoľko hodín vás nechá. Až kým sa vám neroztrasú nohy a nerozbolí vás chrbát, že sa to nedá vydržať. Vtedy príde a spraví vám to. O hodinu znova. A potom znova. Znova. Až kým vás úplne nezlomí.“
Očividne hovorila z vlastnej skúsenosti, hlas sa jej triasol.

Práve vyšiel špičkový triler Na koho to slovo padne, ktorý vás prekvapí vynikajúcim štýlom, premysleným príbehom a nečakanými zvratmi.

Keď v opustenom dome v pochybnej mestskej štvrti nájdu zohavené telo muža stredného veku, vyšetrovateľka Helen Graceová tuší, že to nebude posledná obeť. Prečo však šťastne ženatý muž zavítal uprostred noci do neslávne známej štvrte prostitútok? A čím si zaslúžil, že jeho srdce doručili manželke domov?

Boli to typickí muži – podvodníci a klamári, za ktorých rozhodujú prízemné pudy. Cez deň slušáci, ktorí sa naoko pohoršujú nad pokleskami iných. No v noci sa z nich stávajú zvrhlíci, ktorí sa potrebujú niekde vybúriť, lebo doma to nedostanú. A keď ich ktosi začal vraždiť, niektoré reakcie naznačovali, že dostali, čo si zaslúžili…

Médiá začnú hovoriť o návrate Jacka Rozparovača, ktorý však poľuje na mužov, čo vedú dvojaký život. Cez deň vzorní otcovia a manželia, v noci klienti s pochybnými chúťkami. Helen sa nestihne ani spamätať z posledného prípadu a už musí čeliť ďalšej hrozbe, pri ktorej do poslednej chvíle nie je jasné, kto je korisť a kto dravec.

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Boris Farkaš:

https://soundcloud.com/buxsk/citanie-z-knihy-na-koho-to-slovo-padne-mjarlidge

M. J. Arlidge je anglický spisovateľ. Jeho kariéru ovplyvnilo posledných pätnásť rokov práce v televízii, kde sa podieľal na tvorbe obľúbených seriálov ako Torn, The Little House, Undeniable a Silent Witness. Skúsenosti z televíznej brandže stoja za jeho bestsellerom Jeden musí z kola von, v ktorom sa prvý raz objavila postava vyšetrovateľky Helen Graceovej. Spoznalo ju už množstvo čitateľov vo viacerých krajinách a v ďalších pokračovaniach, medzi ktoré patrí aj mrazivý triler Na koho to slovo padne . Autor v súčasnosti žije a pôsobí v Anglicku.

Začítajte sa do novinky Na koho to slovo padne:
1
Od mora sa do mesta tisla hmla a dusila ho vo vlastnej šťave. Postupovala ako armáda, zaberala jednotlivé časti, zhasla mesiac a zo Southamptonu spravila nevľúdne miesto.
Priemyselný komplex na Empress Road sa ponoril do ticha. Dielne dávno zavreli, mechanici a zamestnanci odišli. Ulice ovládli chodci. Ženy v kratučkých sukniach a podprsenkových topoch ťahali z cigariet biedne teplo, ktoré by aspoň čiastočne dokázalo zahnať chlad, čo sa im zarezával pod kožu. Robili, čo mohli, len aby sa predali, v sychravom šere však vyzerali skôr ako prízraky než objekty túžby.
Spomalil a pozorne si prezeral dlhý rad feťáčok. Rýchlo ich ohodnotil – pri niektorých sa mu náhle rozjasnilo – a pokračoval. Ani jedna nespĺňala, po čo sem prišiel. Dnes potreboval niečo špeciálne.
Nádej ustupovala strachu a frustrácii. Niekoľko dní nemyslel na nič iné. Cítil, že je blízko, no gniavili ho pochybnosti. Čo ak je to lož? Mýtus. Nahnevane buchol do volantu. Niekde predsa musí byť.
Nič. Stále nič. Absolútne…
Vtom ju zbadal. Stála bokom a opierala sa o počarbaný múr. Zmocnilo sa ho vzrušenie. Táto je iná. Neobhrýza si nechty, nefajčí ani nereční. Jednoducho čaká. Čaká, čo bude.
Zišiel z cesty a o čosi ďalej zaparkoval za plotom. Treba si dávať pozor a nič nenechať na náhodu. Poobzeral sa, či niekoho zazrie, no hmla ich dôsledne odstrihla od okolia. Akoby okrem nich na svete nebolo nikoho.
Prešiel cez cestu a zamieril priamo k nej. Predsa však spomalil a upravil sa. Nesmie to uponáhľať, takéto veci si treba vychutnať. Očakávania sú niekedy sladšie než samotné naplnenie, o čom sa už neraz presvedčil. Mal by sa sústrediť, nech si to neskôr môže premietať v hlave.
Stála uprostred bloku opustených budov. V tejto štvrti už nikto nebýval a domy postupne spustli. Zmenili sa na brlohy a zavšivavené diery plné striekačiek a špinavých matracov. Zrazu prudko zdvihla hlavu a zabodla doňho oči spod hustej ofiny. Vystrela sa, niečo povedala, kývla smerom k jednému vchodu a vzápätí sa v ňom stratila. Nijaké dohadovanie. Nijaké kecy. Akoby sa zmierila s osudom. Akoby to tušila.
Náhle mal v hlave len jej štíhly chrbát, dlhé nohy, vysoké podpätky. Nevedel sa dočkať. Len čo sa mu na okamih stratila, zrýchlil, aby mu neušla. Pridal, pretože sa to nedalo vydržať.
Dnu mu pod nohami vŕzgala podlaha. Presne takto si to predstavoval. V nose sa mu usadil pach zatuchliny. Naozaj prehnité miesto. Vošiel do obývačky, z ktorej sa medzičasom stalo skladisko kondómov a gatiek. Po dievčati ani stopy. Chce sa hrať schovávačku?
V kuchyni to isté. Otočil sa a vyšiel na poschodie. Opatrne našľapoval a sledoval okolie, aby mu nič neušlo.

Vošiel do prednej spálne. Plesnivá posteľ, rozbité okno, skapaný holub. Baby nikde.
Do túžob sa mu vkradla zlosť. Čo si to dovoľuje? Je to obyčajná štetka, kus hovna na podrážke. Za takýto prístup si zaslúži trest a ten aj dostane.
Kopol do dverí na kúpeľni, a keďže ani tam jej nebolo, zvrtol sa na päte a vtrhol do druhej spálne. Rozmláti jej ten sprostý ksicht, len čo…
Vtom mu vykrútilo hlavu. Pocítil strašnú bolesť, ako ho niekto ťahal dozadu. Nemohol dýchať. Ktosi mu na hlavu natiahol igelit. Do nosa mu udrel ostrý pach, a až vtedy sa v ňom prebudil inštinkt. Neskoro. Bojoval, ale postupne strácal vedomie. A potom bola už len tma.

2
Sledovali každý jej pohyb, viseli na každučkom slove.
„Telo patrí beloške, vek dvadsať až dvadsaťpäť rokov. Včera ráno ju našiel sociálny pracovník v kufri opusteného auta neďaleko komplexu Greenwood.“
Hlavná vyšetrovateľka Helen Graceová hovorila jasne a zreteľne aj napriek tomu, že sa jej v žalúdku usadil nepríjemný pocit. Na siedmom poschodí southamptonského policajného riaditeľstva práve mala poradu s podporným tímom.
„Ako vidíte na priložených fotkách, niekto jej – pravdepodobne kladivom – vybil zuby a odrezal obe ruky. Žena je výrazne potetovaná, čo by malo uľahčiť identifikáciu. Sústreďte sa na drogy a prostitúciu. Vyzerá to skôr na vyrovnávanie účtov než na obyčajnú vraždu. Vyšetrovanie povedie Bridges, ktorý vám teraz povie, na čo sa zamerať. Môžeš, Tony?“
„Ďakujem. V prvom rade treba prebehnúť databázu, či nenájdeme podobný prípad…“
Len čo sa ujal slova, Helen sa stiahla. Prešlo veľa času, no stále nezniesla pomyslenie, že si o nej poza jej chrbát šuškajú. Pred rokom ukončila Mariannino vražedné šialenstvo, ale záujem o prípad neutíchal. Chytiť sériového vraha je jedna vec, zastreliť vlastnú sestru niečo iné. Okamžite sa k nej ponáhľali priatelia, kolegovia, novinári aj úplne cudzí ľudia, cítili potrebu vyjadriť jej najhlbšiu sústrasť a podporu. Isteže to bol manéver, ako z nej vymámiť podrobnosti. Najradšej by ju boli otvorili a hrabali sa v nej ako v knihe. Aké to je, zastreliť vlastnú sestru? Zneužíval vás otec? Cítite vinu? Nie je to aj vaša zodpovednosť?
Celý život okolo seba budovala múr. Dokonca ani jej meno Helen Graceová nebolo skutočné, Marianniným pričinením však tento múr padol. Najprv chcela ujsť, aj jej ponúkli prevelenie či uvoľnenie zo služby, ale napokon sa nejako dala dokopy a vrátila sa na stanicu, len čo jej to nadriadení umožnili. Uvedomila si, že kamkoľvek pôjde, svet z nej nespustí oči. Ak má byť skúšaná, radšej na domácej pôde, kde k nej bol život štyri roky viac než milosrdný.
Taký bol plán, lenže ako sa ukázalo, až tak jednoducho to nepôjde. Všade na ňu číhali spomienky – na Marka a Charlie –, a najmä ľudia, ktorí cítili potrebu rýpať sa, špekulovať a žartovať na jej účet. Dokonca aj teraz, niekoľko mesiacov po tom, čo sa vrátila do služby, sa jej občas žiadalo vypadnúť.
„Dobrú noc, pani vyšetrovateľka.“
Vystrelila hlavu a až vtedy si všimla, že prechádza okolo seržanta na recepcii.
„Brú noc, Harry. Hádam to dnes Svätcom vyjde.“
Povedala to veselo, no vyznelo to zvláštne, akoby do toho vložila priveľa snahy. Rýchlo vyšla von, nasadla na svoju kawasaki, pridala plyn a pustila sa po West Quay Road. Hmla už obsadila celé mesto a Helen sa do nej vďačne ponorila.
Prefrčala popri kolóne, čo sa tvorila smerom k St Mary´s Stadium, a na predmestí sa napojila na diaľnicu. Zo zvyku podchvíľou pozerala do spätných zrkadiel, no nikto ju nesledoval. V čoraz redšej doprave pridala. Netrvalo dlho a rútila sa sto tridsiatkou, až napokon dosiahla sto päťdesiatku. Málokedy sa cítila tak dobre ako v plnej rýchlosti.
Na obzore sa mihali mestá – Winchester, Farnborough a nakoniec sa vynoril Aldershot. Posledný pohľad do spätných zrkadiel a odbočila do centra. Zaparkovala, obišla skupinku hulákajúcich opitých záklaďákov a zrýchlila krok. Dôsledne sa držala na neosvetlených chodníkoch. Nikto ju tu síce nepozná, ale netreba pokúšať osud.
Pokračovala popri vlakovej stanici a konečne dorazila na Cole Avenue, predmestskú tepnu. Netušila, či robí správnu vec, vrátiť sa však nemienila. Našla si miesto medzi mladistvými, čo obsadili celú jednu časť ulice, a pozorovala.
Čas sa vliekol. Zaškvŕkalo jej v žalúdku a až vtedy si uvedomila, že od rána nejedla. Mala by si na to dávať pozor, pretože je zo dňa na deň chudšia. Čo si chce dokázať? Sú aj lepšie spôsoby, ako nájsť odpustenie, než zomrieť od hladu.
Vtom zbadala nejaký pohyb. Ozvalo sa „čaute“ a dvere s číslovkou štrnásť sa hlasno zabuchli. Prikrčila sa. Sledovala mladíka, čo sa náhlil dole ulicou a ťukal do mobilu. Prešiel popri nej, vôbec si ju nevšimol a zabočil za roh. Napočítala do pätnásť, vyšla zo svojho úkrytu a pustila sa za ním.

Muž – dvadsaťpäťročný s chlapčenskými črtami – mal príjemnú oválnu tvár a tmavé vlasy. V ležérnych džínsoch zavesených na bokoch vyzeral ako mnoho iných mladých, ktorí sa snažia byť kúl a zároveň dať najavo, že to majú na háku. Keď si pomyslela, koľko úsilia ho tá prirodzenosť stála, mimovoľne sa usmiala.
Pred vchodom do Staničnej taverny postával hlúčik výrastkov. Dve libry za pivo, päťdesiat pencí za panáka a biliard zdarma. Mekka mladých skrachovaných a podozrivých indivíduí. Majiteľ nalial každému, kto sa aspoň v náznaku blížil k puberte, takže mal zakaždým plno a dav postával aj na ulici. Vyhovovalo jej to, vtisla sa medzi nich a pozorovala. Grupa privítala mladíka hlasným hulákaním, len čo zamával dvadsaťlibrovou bankovkou. Všetci vošli dnu, Helen tiež. V rade pred barom sa zmenila na neviditeľnú – v ich svete nikto pod tridsať neexistoval.
Po niekoľkých drinkoch sa skupinka presunula von smerom k detskému ihrisku, aby nebola tak na očiach. Miesto sa nevyužívalo a pôsobilo zanedbane. Helen si musela dávať omnoho väčší pozor, pretože každá žena, čo sa v noci špacíruje sama v parku, priťahuje pozornosť. Našla starý dub posiaty nápismi a vyznaniami lásky a schovala sa zaň. Sledovala, ako si mladí podávajú joint a spokojne bafkajú aj napriek chladnému počasiu.
Celý život bola na očiach, ale tu to neplatilo. Po udalostiach s Marianne sa v nej rýpali a čo sa dalo, predhodili verejnosti. Ľudia si nahovárali, že o nej vedia všetko.
O jednej veci však netušili. Jedno tajomstvo si nechala pre seba.
A teraz stála niekoľko metrov od neho, hoci on o tom nemal ani potuchy.

PR Servis je komerčný informačný servis určený na publikovanie tlačových správ, informácií, vyhlásení a oznamov určených médiám a verejnosti. Texty sú vysielané v znení, dodanom klientom, bez redakčnej úpravy. Agentúra SITA je distribútorom týchto informácií a za ich obsahovú a štylistickú úroveň nezodpovedá. E-mail: prservis@sita.sk .

tk

Odporúčané články

Mäso – Vtedy na východe Najlepší rok tvojho života

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Kultúra

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies