Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
96193_pripad caravaggio.jpg
27. júla 2021 PR správyKultúraKnihy od PRservis.skSITA Diskusia()

Prichádza izraelský anjel pomsty!

27.7.2021 – Špionážny triler nabitý akciou, napätím, medzinárodnými intrigami a vysokými stávkami. Daniel Silva píše strhujúco, premyslene a právom patrí medzi TOP autorov špionážnych trilerov. Dych rozhodne nestráca ani v príbehu Prípad Caravaggio, v ktorej ide o nádherný oltárny obraz od majstrovského maliara.

Trilery Daniela Silvu sú podľa The New York Times presvedčivé, napínavé a brilantné. Jeho hrdinu, izraelského anjela pomsty Gabriela Allona si jednoducho obľúbite. A rovnako je to aj v najnovšom príbehu Prípad Caravaggio.

Legendárny špión a reštaurátor Gabriel Allon v Benátkach reštauruje obraz od Veroneseho, keď dostane naliehavú správu z talianskej polície. Jeho priateľ, výstredný londýnsky obchodník s umením Julian Isherwood, sa ocitol vo väzbe ako podozrivý v prípade vraždy.
Obeťou je Jack Bradshaw, bývalý britský diplomat a špión, ktorý obchodoval s ukradnutými obrazmi a predával ich neznámemu klientovi. Medzi stratenými dielami je aj Caravaggiov nádherný oltárny obraz.

Ak chce Allon dokázať priateľovu nevinu, musí vypátrať tento vzácny obraz a odhaliť totožnosť záhadného zberateľa.
A tak sa pustí do napínavého pátrania, ktoré ho zavedie do vysvietených ulíc Paríža a Londýna, do podsvetia Marseille a Korziky, a napokon až do malej súkromnej banky v rakúskom Linzi. Je to mimoriadne riskantná operácia a čas na jej úspešné zavŕšenie sa rýchlo kráti…

„Silvov Prípad Caravaggio je fenomenálny. Doteraz najlepšia jeho kniha. A to je obrovská poklona, pretože každý jeho román je jedinečný a úžasný.“Naples Daily News

Prečítajte si úryvok z  trileru Prípad Caravaggio:

BENÁTKY

Gabriel pracoval na Veroneseho obraze, až kým okná v kostolnej lodi nezastrela tma. Potom zavolal Francescovi Tiepolovi a oznámil mu, že ho generál Cesare Ferrari poveril tajnou úlohou. Podrobnosti si nechal pre seba.
„Ako dlho budeš preč?“ spýtal sa Tiepolo.
„Deň-dva,“ odpovedal Gabriel. „Možno mesiac.“
„Čo mám povedať ostatným?“
„Že som zomrel. Antoniovi to určite zlepší náladu.“
Gabriel urobil na svojej plošine väčší poriadok než zvyčajne a vyšiel do chladného večera. Zvolil tú istú trasu ako každý deň – na sever cez San Polo a Cannareggio až k jedinému železnému mostu v Benátkach. V stredoveku stála uprostred mosta brána a v noci ju strážila kresťanská hliadka, aby nikto z uväznených na druhej strane nemohol ujsť. Teraz bol most prázdny, iba osamelá čajka zlovestne zagánila na Gabriela, keď kráčal okolo nej.
Vošiel do tmavého podchodu. Na konci sa pred ním otvorilo široké námestie Campo del Ghetto Nuovo, srdce starobylého benátskeho geta. Prešiel cez námestie a zastal pred dverami s číslom 2899. Na malej mosadznej tabuľke stálo: COMMUNITÀ EBRÀICA DI VENEZIA, Židovská náboženská obec v Benátkach. Zazvonil a inštinktívne odvrátil tvár od bezpečnostnej kamery.
„Čo si želáte?“ ozval sa známy ženský hlas.
„To som ja.“
„Kto ja?“
„Otvor, Chiara.“
Ozval sa bzučiak a šťuknutie, dvere sa otvorili. Gabriel vošiel do úzkej chodby a pokračoval až k ďalším dverám, ktoré sa automaticky otvorili, keď sa k nim priblížil. V neveľkej kancelárii sedela Chiara za stolom, na ktorom vládol poriadok. Mala na sebe biely sveter, béžové legíny a kožené čižmy. Husté gaštanové vlasy jej splývali na plecia zakryté hodvábnou šatkou, ktorú jej Gabriel kúpil na Korzike. Odolal pokušeniu pobozkať ju na plné pery. Nezdalo sa mu vhodné prejavovať city recepčnej hlavného benátskeho rabína, aj keď tá recepčná bola zhodou okolností rabínova oddaná dcéra.
Chiara chcela niečo povedať, ale zabránilo jej v tom zvonenie telefónu. Gabriel si sadol na okraj stola a počúval, ako rieši malú krízu, čo postihla zmenšujúcu sa obec veriacich. Ešte vždy vyzerala ako krásna mladá žena, ktorú spoznal pred desiatimi rokmi, keď prišiel za rabínom Jacobom Zollim po informácie o osude talianskych Židov počas druhej svetovej vojny. Gabriel vtedy netušil, že Chiara je izraelská tajná agentka, ani že ju na Bulvári kráľa Saula poverili, aby ho nespúšťala z očí, keď reštauroval oltárny obraz v Kostole svätého Zachariáša. Dozvedel sa to zakrátko v Ríme, po prestrelke s talianskou políciou. Gabriel bol vtedy zatvorený v bezpečnom byte s Chiarou a zúfalo túžil dotknúť sa jej. Nakoniec počkal, kým sa prípad vyrieši a vrátia sa do Benátok. Tam, v dome pri kanáli v Cannareggiu, sa prvý raz milovali v čerstvo prezlečenej posteli. Bolo to ako milovať sa s postavou namaľovanou štetcom Veroneseho.
Keď sa stretli prvýkrát, Chiara ho ponúkla kávou. Teraz už kávu nepila, iba vodu a ovocný džús z plastovej fľaše, ktorú mala stále poruke. Bola to jediná vonkajšia známka toho, že po dlhom zápase s neplodnosťou konečne otehotnela a čaká dvojčatá. Chiara sa nebránila nevyhnutnému priberaniu diétou ani cvičením, považovala to za ďalšiu posadnutosť, ktorú svetu priniesli Američania. Srdcom bola Benátčanka a Benátčania necvičia na strojoch a nedvíhajú činky, aby mali mocnejšie svaly. Dobre jedia, pijú, milujú sa, a ak zatúžia po troške pohybu, prechádzajú sa po piesku v Lide alebo zájdu do Zattere na zmrzlinu.
Chiara položila slúchadlo a zahľadela sa na manžela. Jej oči mali farbu karamelu so zlatými fliačikmi, Gabrielovi sa ešte nepodarilo zobraziť tú kombináciu na plátne úplne verne. V tej chvíli jej oči žiarili. Je šťastná, pomyslel si, šťastnejšia ako kedykoľvek predtým. Odrazu nemal srdce povedať jej, že generál Ferrari prišiel ako veľká voda a všetko pokazil.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa.
Chiara zagúľala očami a napila sa z plastovej fľaše.
„Čo som povedal?“
„Nemusíš sa ustavične vypytovať, ako sa cítim.“
„Chcem, aby si vedela, že mi na tebe záleží.“
„Viem, že ti na mne záleží, miláčik. Lenže ja nie som na smrť chorá. Som iba tehotná.“
„Čo sa mám pýtať?“
„Napríklad, čo chcem na večeru.“
„Padám od hladu,“ povedal Gabriel.
„Ja som hladná stále.“
„Pôjdeme do reštaurácie?“
„Nie, mám chuť variť.“
„Cítiš sa na to?“
„Gabriel!“
Začala celkom zbytočne urovnávať papiere na stole. To nebolo dobré znamenie. Chiara vždy ukladala veci, keď ju niečo nahnevalo.
„Ako bolo v práci?“ spýtala sa.
„Spočiatku to bolo vzrušujúce.“
„Nehovor, že ťa Veronese začal nudiť.“
„Odstraňovanie starého laku nie je práve najkrajšia súčasť reštaurátorskej práce.“
„Žiadne prekvapenia?“
„Máš na mysli obraz?“
„Nielen obraz.“
Zvláštna otázka. „Adrianna Zinettiová prišla ráno oblečená ako Groucho Marx,“ odpovedal Gabriel, „ale inak to bol bežný deň v Kostole svätého Sebastiána.“
Chiara sa zamračila. Potom nohou otvorila zásuvku a roztržito vložila zopár papierov do plátenného obalu. Gabriel by sa nečudoval, keby tie papiere nijako nesúviseli s obsahom spisu.
„Trápi ťa niečo?“ spýtal sa.
„Nebudeš sa zase vypytovať, ako sa cítim, však?“
„To by mi ani nenapadlo.“
Zabuchla zásuvku ráznejšie, než bolo treba. „Cez obed som sa zastavila v kostole,“ povedala po chvíľke, „chcela som ťa prekvapiť, ale nebol si tam. Francesco vravel, že si mal návštevu. Tvrdil, že nevie, kto to bol.“
„A ty si sa dovtípila, že Francesco klame, samozrejme.“
„Na to netreba mať výcvik spravodajského dôstojníka.“
„Pokračuj,“ vyzval ju Gabriel.
„Volala som na operačné, aby som zistila, či do Benátok neprišiel niekto z Inštitútu, ale povedali mi, že ťa nikto nehľadá.“
„Pre zmenu.“
„Kto za tebou dnes prišiel, Gabriel?“
„Začína sa to podobať na výsluch.“
„Kto?“ zopakovala.
Gabriel zdvihol pravú ruku a spustil dva prsty.
„Generál Ferrari?“
Gabriel prikývol. Chiara sústredene hľadela na stôl, akoby niečo hľadala.
„Ako sa cítiš?“ spýtal sa potichu Gabriel.
„Je mi fajn,“ odpovedala, no nezdvihla hlavu. „Ale ak sa ešte raz spýtaš…“

Milan Buno, knižný publicista

Informačný servis

K téme

Prasiatka sú už aj online Daj si Fantu a vyhraj Playstation PS4

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Knihy

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.