Nebehajte nahí po Švajčiarsku. 101 rád, ako sa v zahraničí nestrápniť
6.10.2026 – Zdvihnete palec na znamenie, že je všetko v poriadku? Pozor, nie všade. Dáte si v Japonsku prepitné? Radšej nie.
A ak sa vyberiete na túru vo Švajčiarsku, oblečenie si radšej nechajte na sebe. Kniha Nebehajte nahí po Švajčiarsku ukazuje, že cestovanie má aj svoju nečakanú stránku.
Autor priznáva, že za viac ako tri desaťročia cestovania nazbieral poriadnu zbierku vlastných faux pas. Navštívil pritom krajiny od Moldavska cez Malajziu až po Malawi a priznáva, že jeho nemotornosť, ľaváctvo a detské nadšenie ho neraz dostali do poriadne trápnych situácií.
Kinsella však nechce turistov strašiť. Práve naopak. Jeho kniha vychádza z jednoduchého predpokladu: ľudia sa často správajú „neslušne“ iba preto, že nepoznajú miestne pravidlá. A tie nemusia byť napísané v žiadnom turistickom sprievodcovi. Kniha preto prechádza typickými situáciami, ktoré cestovateľ zažíva – od lietania a verejnej dopravy cez ubytovanie a reštaurácie až po rozhovory s miestnymi obyvateľmi. Nechýbajú konkrétne príklady, varovania a príbehy ľudí, ktorí sa dostali do situácií, ktorým by sa väčšina turistov radšej vyhla.
Jedným z najlepších príkladov je obyčajné gesto so zdvihnutým palcom. V mnohých krajinách znamená súhlas, pochvalu alebo jednoducho „všetko v poriadku“. Autor však upozorňuje, že v Iráne, Grécku, Rusku, na Sardínii a v časti západnej Afriky môže mať úplne opačný význam.
Podobne problematické môže byť kývanie ukazovákom, ktorým niekoho privolávame. V niektorých ázijských krajinách je takéto gesto urážlivé, pretože sa používa skôr pri privolávaní psov. Na Filipínach môže signalizovať vážny problém a v Singapure má podľa knihy dokonca symboliku spojenú so smrťou.
A práve v tom je kniha zaujímavá. Neponúka iba zoznam „nerobte toto a tamto“, ale vysvetľuje, prečo môže byť rovnaké správanie v rôznych častiach sveta vnímané úplne odlišne.
Zaujímavé sú pravidlá spojené s jedlom. V Hongkongu a Japonsku môže byť jedenie v prostriedkoch verejnej dopravy spoločenským prešľapom. V Malajzii, Thajsku a Singapure sa dokonca v dopravných prostriedkoch nesmie prenášať durian. V Indii je naopak dlhá cesta vlakom často spojená so spoločným jedlom a ponúknutie jedla od spolucestujúcich môže byť prejavom pohostinnosti.
Jedna z najpraktickejších častí knihy sa týka prepitného. Kým v Spojených štátoch sa s ním bežne počíta a autor uvádza 15 až 20 percent za jedlo, v Japonsku a Kórei môže byť snaha nechať obsluhujúcemu prepitné skôr zdrojom rozpakov. Rozdiely existujú aj pri platení účtu. Vo Francúzsku môže byť delenie účtu medzi jednotlivých hostí považované za nevhodné, v Thajsku podľa knihy často platí najbohatší človek pri stole, zatiaľ čo v Holandsku je delenie účtu úplne prirodzené. Takéto drobnosti pritom dokážu výrazne ovplyvniť prvý dojem. A práve o ten pri cestovaní často ide.
Kniha Nebehajte nahí po Švajčiarsku ide ešte ďalej a venuje sa aj fenoménu, ktorý sa stal symbolom dnešného cestovania – selfie. Kinsella upozorňuje, že v preplnených turistických destináciách môžu ľudia fotografujúci sami seba blokovať chodníky a dopravu. Niektoré miesta preto zaviedli obmedzenia či pokuty. V Portofine sa napríklad objavili zóny, kde sa turisti nesmú zastavovať na fotografovanie, pretože tým komplikovali premávku.
Z anglického originálu preložila Barbora Andrezálová.
Milan Buno, knižný publicista
Informačný servis
