Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
25. februára 2016 PR správyKultúra od PRservis.skSITA Diskusia()

Klasika po prvý raz v slovenčine

Po prvý raz vyšiel tento román v roku 1930. No až teraz sa dočkal slovenského prekladu z pera Otakara Kořínka. William Faulkner, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru, opisuje v knihe Keď som umierala tragikomickú cestu rodiny zosnulej Addie Bundrenovej. Jej posledným želaním bolo, aby ju pochovali v Jeffersone, vzdialenom niekoľko dní cesty.

Na tejto poslednej púti človeka, sprevádzanej živelnými pohromami, necháva Faulkner jednotlivé charaktery vyjadrovať ich vlastné perspektívy, takže sa postupne odhaľuje rozvetvená, spletitá a často nejasná sieť osobných príbehov a motivácií.

Keď som umierala vychádza pod vydavateľskou značkou Odeon, ktorá ponúka crme de la crme súčasnej i klasickej svetovej prózy.
ODEON predstavuje špičkovú tvorbu renomovaných svetových autorov ako napríklad Fiodor Michajlovič Dostojevskij, Ernest Hemnigway, James M. Cain, William Faulkner, William Styron, Harper Leeová a celý rad ďalších.

Knihy v edícii ODEON vychádzajú v dvoch produkciách: Svetová klasika a Súčasná svetová literatúra. Tie čitateľom ponúkajú kvalitnú prekladovú beletriu, ktorá obohatí každú rodinnú knižnicu.
Nechýbajú najslávnejšie príbehy (ako Starec a more, Idiot), zvučné mená (Hemingway, Dostojevskij) a knihy s nadčasovým dizajnom obálok. Vkusné a decentné grafické spracovanie obálok kníh potešia aj náročného milovníka literatúry.

„Nikto ešte nikdy nevložil toľko zo svojho srdca a duše do písaného slova ako William Faulkner,“ povedala uznávaná americká spisovateľka Eudora Welty, ocenená mnohými cenami, vrátane Pulitzerovej ceny. „Ak chcete vedieť čo najviac o jeho srdci a duši, táto beletria je pre Vás ako stvorená.

Začítajte sa do novinky Keď som umierala:

Darl

Jewel a ja sa vraciame z poľa, po cestičke ideme husím pochodom. Som päť krokov pred ním, ale keby nás niekto pozoroval od skladiska bavlny, videl by Jewelov dostrapkaný, dohúžvený slamenák o celú hlavu nad mojím.

Cestička, dohladka vyšliapaná nohami a júlom spečená dotvrda ako tehla, beží rovno ani olovnica medzi zelenými riadkami dorastenej bavlny ku skladisku uprostred poľa, kde sa stáča a obieha skladisko v štyroch zaoblených pravých uhloch a znova sa vydáva cez pole, až dostratena takto presne vyšliapaná nohami.

Skladisko bavlny je z hrubých klád, spomedzi ktorých už dávno vypadala výplň. Hranaté, so skosenou rozbitou strechou, nahnuté, prázdne a schátrané pableskuje na slnku, vo dvoch protiľahlých stenách má veľké okná obrátené k prístupom od cestičky. Keď k nemu dôjdeme, ja zahnem a idem po cestičke, ktorá ho obieha. Jewel päť krokov za mnou, pozerajúc rovno pred seba, jediným krokom prejde cez okno. A takto, stále hľadiac pred seba bledými očami, ktoré vyzerajú ako drevo vsadené do jeho drevenej tváre, prejde po dlážke štyrmi krokmi s meravou vážnosťou Indiána vystaveného v obchode s cigarami, oblečený v zaplátaných modrákoch a obdarený životom iba od bokov dolu, a jediným krokom prejde cez protiľahlé okno zasa von na cestičku, práve keď ja vychádzam spoza rohu. A ďalej po cestičke husím pochodom päť krokov od seba, ibaže teraz je vpredu Jewel, k úpätiu zrázu.

Pri studničke stojí Tullov voz priviazaný k zábradliu, opraty obkrútené okolo stĺpika na kozlíku. Na voze posteľ a dve stoličky. Jewel pri studničke zastane, z konára vŕby vezme dyňu a pije. Miniem ho, stúpam hore po cestičke a už počujem Cashovu pílu.

Keď vyjdem hore, už nepíli. Stojí v pilinách a zapráva do seba dve dosky. Na nezatienených miestach sú žlté ako zlato, ako rýdze mäkké zlato, a na bokoch hladučko zvrásnené stopy po tešlici: dobrý je to tesár, ten Cash. Drží obidve dosky na koze, vsadené hranami do štvrtiny zhotovenej rakvy. Kľakne si a zaškúli po hranách, potom ich zloží a vezme tešlicu. Dobrý tesár. Addie Bundrenová by si nemohla želať lepšieho, lepšiu rakvu, do ktorej uľahne. Bude jej v nej dobre, pohodlne. Idem ďalej k domu a za mnou

Chp. Chp. Chp.
tešlice.

Cora

Tak som teda ušetrila vajíčka a včera som piekla. Koláče sa vyviedli dobre. Sme dosť odkázaní na sliepky. Sú to dobré nosnice, tých pár, čo nám zostalo po vačiciach a po takom. Aj po hadoch v lete. Had vybieli kurín, ani čoby pálil. A tak keď nás vyšli o dosť viac, než ako rátal Tull, a keď som sa ja zaverila, že rozdiel sa vyrovná väčšou znáškou, musela som si počínať šporovlivejšie, lebo sme ich vzali na moje slovo. Sliepky sme mohli nakúpiť aj lacnejšie, ale ja som sa už sľúbila, keď mi slečna Lawingtonová radila vziať dobré plemeno, veď aj sám Tull vraví, že dobré plemeno kráv a svíň sa za dlhší čas vyplatí. A keď sme potom o toľko z nich prišli, nemohli sme si vajec dopriať sami, lebo by mi nebolo po vôli, keby na mňa Tull reptal, pretože sme ich vzali na moje slovo. A tak keď mi slečna Lawingtonová povedala o tých koláčoch, vravím si, že ich upečiem, a takto jedným razom zarobím toľko, že sa čistá hodnota kŕdľa zvýši o celé dva kusy. A že keď z vajec z
akaždým ušetrím jedno, ani tie ma nič nevyjdú. Ten týždeň znášali tak dobre, že som ušporovala dosť vajec ešte k tým, čo sme mali na predaj, takže som z nich mohla nielen napiecť koláče, ale stačili aj na to, že múka, cukor a drevo na podkúrenie nás nič nestáli. Tak som teda včera piekla a dávala som si taký pozor, aký som si pri pečení ešte nikdy nedávala, a koláče sa vyviedli dobre. No keď sme dneska ráno prišli do mesta, slečna Lawingtonová mi vraví, že tá pani si to rozmyslela a ten večierok vraj nebude robiť.

„Vziať ich mala, tak či tak,“ vraví Kate.

„Nuž ale teraz by jej už neboli na nič,“ vravím.

„Mala si ich vziať,“ trvá na svojom Kate. „Ale tie bohaté mestské paničky si to môžu rozmyslieť. Chudoba nie.“

Bohatstvo nič neznamená pred tvárou Pána, lebo on vidí až do srdca. „Možno sa mi ich zadarí predať v sobotu na trhu,“ vravím. Vyviedli sa ozaj dobre.

„Dva doláre za kus nedostaneš,“ vraví Kate.

„No ale veď ma vlastne nič nestáli,“ vravím ja. Ušetrila som ich a tucet z nich som vyhandlovala za cukor a múku. Tie koláče ma teda nič nevyšli a aj sám Tull vie, že vajcia, čo som ušetrila, boli nad to, čo sme mali na predaj, takže ako keby sme ich našli alebo nám ich niekto dal.

„Tie koláče si mala vziať, keď sa ti zaviazala,“ hudie si svoje Kate. Pán vidí až do srdca. Ak je to jeho vôľa, že niektorí ľudia nazerajú na česť inakšie ako iní, mne sa nepatrí spochybňovať jeho vôľu.

„Ale už jej na nič neboli,“ vravím. A veru sa ozaj dobre vyviedli.

Deku má vytiahnutú až pod bradu, spara-nespara, iba dve ruky a tvár jej trčia von. Je opretá o vankúš a hlavu drží nadvihnutú, aby videla z okna, a my ho počujeme vždy, keď sa chytí tešlice alebo píly. Keby sme boli hluchí, stačilo by nám vidieť jej tvár a počuli by sme ho, videli ho. Tvár má takú strhanú, že kosti sa jej ťahajú hneď pod kožou ako biele čiary. Oči má ako dve sviečky, keď sa pozeráte, ako z nich odkvapkáva do železných svietnikov. Ale večné a nekonečné vykúpenie a milosť na nej nespočíva.

„Vyviedli sa ozaj pekne,“ vravím. „Ale nie až tak, aké piekla Addie.“ Na obliečke vankúša vidieť, že ho pralo a žehlilo to dievča, akže ju vôbec žehlilo. Môžbyť toto jej dá prehliadnuť z tej slepoty, keď tu leží vydaná na milosť a opateru štyroch chlapov a toho oplašeného dievčiska. „Niet tu u nás veru ženy, ktorá by vedela piecť ako Addie Bundrenová,“ poviem. „Vedieť, že vstane a začne piecť, z nášho by sme nepredali ani omrvinku.“ Pod dekou je z nej len hrboľček, taký, čo by nadvihla palička, a že dýcha, to vieme len podľa toho, že v matraci šuští kukuričné šúpolie. Ani vlasy sa jej na lícach nehýbu, hoci nad ňou stojí to dievčisko a ovieva ju vejárom. Preloží si ho do druhej ruky, ale ani pri tom ju neprestáva ovievať.

„Spí?“ zašepoce Kate.

„Čoby, díva sa tamto na Casha,“ odvetí dievča. Počujeme pílu zarezávajúcu sa do dosky. Znie to ako chrápanie. Eula sa pootočí na truhlici a zadíva sa z okna. Korále jej idú pekne s tým červeným klobúkom. Človek by nepovedal, že stáli iba dvadsaťpäť

„Tie koláče si mala vziať,“ duplikuje zasa Kate.

No hej, tých peňazí by mi bolo treba. Ale nič ma nestáli, len to pečenie. Môžem mu povedať, každý môže stúpiť vedľa, ale nie všetci sa z toho dostanú bez škody, tak mu poviem. Nie všetci môžu svoju mýlku zjesť, tak mu poviem.

Niekto ide po chodbe. Darl. Ani okom nemihne dnu, keď ide okolo dverí. Eula sa za ním díva, keď prechádza a vzadu sa stratí z dohľadu. Dvihne sa jej ruka a zľahka prejde po koráloch a potom po vlasoch. Keď pobadá, že ju pozorujem, nasadí neprítomný výraz.

PR Servis je komerčný informačný servis určený na publikovanie tlačových správ, informácií, vyhlásení a oznamov určených médiám a verejnosti. Texty sú vysielané v znení, dodanom klientom, bez redakčnej úpravy. Agentúra SITA je distribútorom týchto informácií a za ich obsahovú a štylistickú úroveň nezodpovedá. E-mail: prservis@sita.sk .

tk

K téme

Podovolenková nostalgia je bežná. Pomôžu nové záľuby alebo zmena návykov Trnava bude päť dní centrom divadla pre mladých: Začína sa Teen Theatre Fest

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Kultúra

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.