Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
1. októbra 2015 PR správyKultúra od PRservis.skSITA Diskusia()

Historický triler Sprisahanie mocných

Píše sa rok 1521. Worms.
Kacírske tézy mnícha Martina Luthera postavili do pozoru celú rímskokatolícku cirkev a tá ho teraz núti odvolať všetky výroky. Luther nemieni ustúpiť, naopak naďalej cirkev ostro kritizuje. Pod hrozbou najprísnejšieho trestu hľadá útočisko u najvplyvnejšieho muža Nemecka, ak nie Európy…

Takto sa začína napínavý historický triler od talianskeho spisovateľa Carla A.Martigliho, ktorého nazývajú aj talianskym Danom Brownom. Carlo sa spočiatku venoval herectvu a v roku 1995 sa vydal na spisovateľskú dráhu. Jeho tvorba ihneď vyvolala ohlas verejnosti aj kritiky. K jeho najznámejším románom patrí 999: Posledný strážca.

Je ním bankár Jakob Fugger, ktorý stojí za úspechom všetkých potentátov Európy vrátane pápeža aj samotného cisára. Fugger má obrovský záujem, aby sa Lutherovi nič nestalo, no najmä aby realizoval svoje myšlienky.
Do Fuggerovho sídla na príkaz záhadného mandanta prichádza ešte jeden nečakaný hosť. Je ním Paolo de Mola, mladík s pohnutou minulosťou. Jeho cieľ je však celkom odlišný.
Nastáva čas, keď si cirkev aj Luther musia vybrať medzi mocou a ľudom. Pri rozhodovaní zaváži sila, ktorá dodnes vládne celému svetu – peniaze.

Začítajte sa do novinky Sprisahanie mocných:

1
Bolo pokročilé ráno a Sulejman, veľký sultán, prezývaný Hrozný, nervózne vyjedal hrozienka vo veľkom bielom stane so zelenými okrajmi orámovanými zlatom. Z výšky kopca v podobe pyramídy, ktorý prevyšoval mesto Tokat, s úzkosťou pozoroval bitku svojich vojsk a obrovské pohybujúce sa množstvo sedliakov vyzbrojených vidlami, prakmi a palicami. Donedávna sa obával najhoršieho, takže si nechal priviesť svojho arabského koňa, ktorého mu, už osedlaného, priviedol priateľ jeho syna Sulejmana I., Talian Paolo de Mola. Vojsko mal zoradené a pripravené, čakalo už len na jeho prikývnutie.
Tí trhani sa mu zdali ako príval mora, ktoré neprestajne narážalo do útesu jeho kompaktného vojska, a aj keď sa pretrhlo či ustúpilo, vracalo sa s ešte väčšou silou. Aj more sa upokojí, keď prestane duť vietor, a tak keď hlas muža, ktorý bol na ich čele, začal strácať na intenzite, pretože nemal dosť slín a dychu, vojsko slablo. Ataky vznikali skôr kvôli impulzom tých, čo sa tlačili zozadu než z túžby po víťazstve.

Velitelia tureckých vojsk, po tom, ako odťali nejednu hlavu niekoľkým vojakom, ktorí narušili šíky a začali ustupovať, videli, ako sa mení farba vlajok signalizácie, ktorými im dával znamenie veliaci generál. Rozkaz znel nevyčkávať pridlho, ale naopak: zaútočiť. Bez akýchkoľvek vysvetlení sa podvolili pravidlám bitky a ich bojový pokrik dal do pohybu vojsko. Vojsko, ktoré zrazu vyzeralo ako jeden muž, kopije dlhšie než sedem lakťov pripravené, spojilo sily a začalo napredovať krok za krokom Tokatskou nížinou.

Ozbrojení sedliaci sa vydali smerom k Bozlukymu Celalovi, ich veliteľovi, ktorý stál na koči ťahanom somárom, mal aj ruku vztýčenú ako nejaká socha, v dlani meč, ktorým ukazoval na nepriateľa. Dvaja ho podopierali a tretí mu držal zdvihnutú ruku. Bol to Mahdí, záchranca ľudu, ktorý sa predsa nemohol vzdať. Keď uvidel, ako sa jeho muži naňho zmätene pozerajú, mal chuť kričať, ale výkrik úzkosti mu uviazol v hrdle. Aj jednoduchý kazateľ akým bol on, muž v Božích službách, ako sa definoval, vedel, že otočiť sa nepriateľovi chrbtom, hoci aj na pár minút, znamenalo fatálnu chybu. Tá zberba, hnaná hladom a zúfalstvom, nezvyknutá počúvať a dostávať príkazy, ak nešlo o vykonávanie každodenných prác na poli, bola odsúdená podľahnúť práve vo chvíli, keď k víťazstvu chýbal posledný útok.

„Pozri sa na mužov môjho otca,“ povedal priateľovi hrdo Sulejman. „Nikdy sa nevzdávajú, pretože vedia, že vzdať sa znamená zomrieť. Bojujú za život, nie za víťazstvo.“

Paolo de Mola sa k nemu otočil.
„Chcel by som byť medzi nimi,“ odpovedal. „Sú to výnimoční vojaci.“
„Keď budeš po mojom boku, naučíš sa, že je lepšie rozkazovať ako bojovať. Ale ak ťa bude viac lákať vôňa spotených koní než vôňa žien, zverím ti skupinu spahiov a môžeš jazdiť s nimi.“

Paolo de Mola sa naňho usmial a znovu uprel pohľad nadol, zatiaľ čo sultánov žrebec, ktorého držal za uzdu, pokojne hrabal kopytom v zemi. Ohromený sa pozrel na rýchlu premenu farby tureckých zástav, ktorá veliteľom oznamovala ústup nepriateľských síl, počul ako bubny regimentov zvyšujú rytmus, videl tureckých vojakov zrýchliť krok a nabodnúť prvých nepriateľov. Lukostrelci vypustili mračná šípov, ktoré dopadli do zadných radov vojska sedliakov, a to zmätené ako roj kobyliek zachvátila panika. Tureckí jazdci sa v tej chvíli odklonili bokom, pokračovali v cvale a úplne obkľúčili Celalovo vojsko.

Sultán si natiahol nohy a spod jeho kaftanu z karmínovočerveného damasku mu vykukli zlaté topánky. Potom sa otočil k veliteľovi stráže.

„Celala chcem živého. Sto strieborných tomu, kto mi ho privedie v reťaziach. Ak zomrie,“ dodal s úsmevom, „urobím z teba potravu pre psy.“

Generál Feza s poklonou ustúpil dozadu o niekoľko krokov a pošepkal príkaz svojmu sluhovi, ktorý z kopca zakýval niekoľkými látkami na žrdiach. Feza sa vrátil k sultánovi a úklonom hlavy ho ubezpečil, že jeho želanie bude splnené. Pokynul na znamenie de Molovi, aby priviedli sultánovho koňa.

Generálov úsmev vzbudil v Paolovi zimomriavky, ten chlap už nejaký čas po ňom čudne zazeral. Niekedy odbočil pohľadom, ale vtedy, keď sa cítil istejšie vďaka blízkosti sultánovho syna, opätoval mu priamy pohľad. Sulejman I. bol jeho dobrým priateľom, s ktorým mal spoločné zakázané ovocie, lásku a kif, lascívne opojenie vďaka hašišu. Bol to on, kto vedel o zahanbujúcich ponukách, ktoré generál Hassan, Fezov bratranec, dával Paolovi a radil mu, aby sa tváril akoby nič, pretože boli príliš vplyvní. Jedného dňa, keď sa dostane na trón, syn Sulejman I. vymaže z vojenského zákonníka odporné zvyky veliteľov, aby si mohli poslúžiť na svojich vojakoch, akoby boli ich úslužnými kurtizánami. A dá odťať hlavu každému, kto urazí Paolovu česť, aj keby to bol sám sadrazam, najvyšší vezír.

Generál Feza odoslal svojmu podriadenému rovnakú hrozbu, ktorú dostal od sultána, ale dodal, že ešte pred smrťou dotyčný uvidí, ako stiahnu z kože jedného z jeho dvoch synov a bude mať na výber ktorého. Tá hrozba putovala od poddaného k poddanému, až prešla celým vojskom. Generál napokon nielenže nemal v úmysle nechať sa roztrhať svorkou sultánových zúrivých psov, ba chcel sa ho láskavo opýtať, či by mu nemohol osobne zaúčať toho mladého Taliana. On a jeho bratranec Hassan dali do stávky desať strieborných a jednu kurtizánu podľa vlastného výberu, komu sa skôr podarí získať si jeho priazeň. Napokon, pre generála, jeden elév nebol ničím iným než akýmkoľvek predmetom, čiže nemal byť problém s poslušnosťou. Niekoľko týždňov predtým, pri sultánovom stole, sa obaja generáli pochválili o svojej stávke, a Sulejman ihneď informoval Paola, aby si dával pozor. Keď mu Paolo ďakoval za dôveru, celý sa červenal od hanby.

Bola nedeľa dvadsiateho štvrtého v mesiaci Rabî Ath-Thânî, 925 v kalendári Proroka, a západom slnka sa všetko končilo. Na poliach s repou, prosom a pšenicou to vyzeralo, akoby tadiaľ prešlo stádo koní ako v biblickej pomste. Náreky boli hlasné, ale beznádejné. Krv tiekla po zemi. Tých zopár sedliakov, ktorí ušli, dobehli a zabili dokonca medzi záhradami pri domoch, kde sa pestoval drahocenný šafran; rastliny teraz ležali pod váhou tiel a sýta fialová sa miešala so škvrnami od červenej a od hliny.

Hromada padnutých tureckých vojakov bola iba malým kopcom medzi vysokými pyramídami mŕtvych tiel sedliakov. Raneným dali smrteľný úder do krku, a zopár tých, čo zajali, dostalo na výber: buď zomrú, alebo z nich urobia otrokov vo väzení osmanského vojska. Mnohí si dali radšej odťať hlavu. Paolo, ešte vzrušený z víťazstva a nedbajúci na lascívne pohľady generála Fezu, pozoroval muža v reťaziach, ktorého ťahala skupina oslavujúcich tureckých vojakov stúpajúcich do kopca.

Ten istý Feza si dal priviesť Celala a dovliekol ho pred sultána. Jediným kopancom do chrbta ho pred ním prinútil padnúť na kolená.

„Tu je tvoj nepriateľ, Svetlo Orientu,“ povedal generál. „Toto je muž, ktorý sa odvážil dvihnúť palicu na tvoju ríšu. Stačí tvoj rozkaz, mocný sultán, a jeho krv bude tiecť pri tvojich nohách.“

Jediným gestom ukázal sultán Fezovi, aby sa vzdialil, postavil sa a niekoľkokrát prešiel okolo kazateľa v reťaziach, ktorý nehybne ležal na zemi. Rúčkou vejára na muchy zo slonoviny mu niekoľkokrát prešiel po chrbte, akoby sa chcel presvedčiť, že ten Celal je naozaj človek z mäsa a kostí, a nie žiadnym pomstychtivým anjelom, ktorého zoslali z nebies, aby ho potrestali za jeho činy. Alebo ešte horšie, svätý Mahdí, nový mesiáš, ktorý bude vládnuť nielen tureckej ríši, ale celému svetu. Vrátil sa teda do svojho kresla a natiahol si nohy tak, že sa špičkami topánok dotýkal Celalovho čela. Ten zodvihol hlavu a vypľul hlinu, ktorú mal v ústach.

Sedem kožených pásov ho bičovalo po chrbte, dotrhali mu tuniku, doráňali kožu a proti jeho vôli ho donútili k výkriku, ktorý sa snažil potlačiť. Generál Feza opätovne dvíhal ruku pripravenú na ďalšie kolo bičovania, ale prísny pohľad sultána stačil, aby ho zabrzdil.

„Takže ty si Bozluky Celal, z Perzie“ povedal sultán takmer priateľským tónom. „Si smädný? Chceš sa napiť pomarančovej šťavy alebo si radšej dáš osviežujúci pohár raki?“

Celal sklonil hlavu.
„Ako chceš. Zdvihnite ho nahor“ rozkázal sultán. „Nadvihnite ho tak, aby sa pozeral pred seba.“

Dvaja ho zdvihli, zatiaľ čo tretí ho ťahal za vlasy a donútil ho uprieť pohľad na rovinu, kde sa odohrala bitka, ktorá sa skončila masakrou.

„Moji účtovníci,“ sultán mu rozprával spoza chrbta, „mi potvrdili, že sme stratili osemdesiatsedem statočných vojakov. Ale aj to, že viac než deväťtisíc tvojich vojakov putuje do území Jahannamu. K miestu, ktoré vy nazývate peklom. To bolo tvojím cieľom, Celal? Až tak si nenávidel tých chudákov, že si ich odtrhol od svojej pôdy, aby si ich predčasne priviedol do slzavého údolia?“

Sultán sa pozrel okolo seba a všetci sa usmiali, ale stíchli, len čo začuli unavený, ale zato plný energie, hlas zajatca.

„Ich peklo bolo tu, na zemi. Teraz, ak Boh dal, sú v raji.“
„Nerúhaj sa, ty pes!“ zakričal Feza. Dokonca sa zahnal bičom, ale väzňom to nepohlo ani o milimeter.

„Nechaj ho na pokoji, Feza,“ prikázal sultán. „Vie, že už dlho nebude žiť, nech si len povie posledné myšlienky. A nehovorí azda súra o Krave, že existuje sloboda náboženstva, a teda možno vyznávať slobodne to, čo sa ukrýva najhlbšie v našom srdci? Povedz, Celal, nemyslíš, že by bolo absurdné zomrieť takýmto spôsobom?“

Sultán sa k nemu postavil, urobil pravou rukou široké gesto a ukázal na tisícky mŕtvych tiel, ktoré vojaci ukladali na obrovské kopy, aby ich zhltli plamene. Celalovi trvalo, kým odpovedal, stále sa upriamene pozeral pred seba. Sultán mu pred tvárou mával vejárom z pávích pier.

„Sulejman,“ povedal Celal, pričom ani nepridal k menu titul, „keby si nemal čo do úst, keby ťa tvoji rodičia prosili, aby si ich zabil, aby nemuseli cítiť neznesiteľný hlad, keby tvoja žena bola neplodná vinou hladovania, čo by bolo pre teba absurdnejšie: prežívať v tých podmienkach alebo zomrieť v boji za zmenu?“

Skúsil sa pozrieť sultánovi do očí, no ten si obzeral polia pod nimi.
„Ja som tým ľuďom dal nádej,“ pokračoval Celal, „a keby som bol vodcom, a nie obyčajným kazateľom, možno by sa mi podarilo poraziť ťa, pretože beznádej býva niekedy silnejšia než zbrane. Ale príliš sa nenádejaj, vyhral si len jednu bitku, no toto je celá vojna. Takých ako ja ešte bude, a nebudeš môcť kvôli nim spať nielen ty, ale ani tvoji potomkovia a ďalší králi, či už to budú Egypťania, Mongoli alebo Peržania. Pozri sa na tých mŕtvych, sultán, pozri na nich, veď sú tvoji. Ich mizerný život padne na teba tak ako ich telá bez života. Len sa na nich pozri, pretože ich uvidíš každú noc. Tak ako uvidíš mňa.“

Nasledoval sultánov tichý príkaz a turecký vojak zasiahol Celala do chrbta výstrelom z jeho arkebúzy, až mu vyrazil dych. Prekliatie kazateľa rozrušilo sultána, ktorý generálovi Fezovi pošepkal do ucha ortieľ. Celala odvliekli preč, a Paolovi sa s ním na chvíľu stretol zrak. V očiach toho porazeného a poníženého muža čítal hrdosť myšlienky, ktorá prežije jeho smrť. A možno aj ľútosť z toho, že sa mu jeho počin nepodarilo dotiahnuť do úspešného konca.

Krátko potom sa bodnutím krátkeho noža skončilo Celalovo utrpenie. Kým vrany hodovali na kusoch jeho kože, ktorú našli na zemi, zopár zrniek soli, rozsypanej po celom tele, odrážalo posledné lúče slnka.

PR Servis je komerčný informačný servis určený na publikovanie tlačových správ, informácií, vyhlásení a oznamov určených médiám a verejnosti. Texty sú vysielané v znení, dodanom klientom, bez redakčnej úpravy. Agentúra SITA je distribútorom týchto informácií a za ich obsahovú a štylistickú úroveň nezodpovedá. E-mail: prservis@sita.sk .

sq

Odporúčané články

„Staré, ale stále jaré“ na Modranskom pikniku! Nováčik prekvapili, vybitý Pomajbo. Spoločne pomohli chorým deťom.

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Kultúra

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies