UNICEF: Úzkosť a strach u detí počas karantény COVID-19
29.4.2020 – V týchto dňoch sa rodičia obracajú na školských psychológov o radu aj s problémom zvýšenej úzkosti a strachu detí. Čím dlhšie trvá krízová situácia, tým sa deti začínajú čoraz viac báť o rodinu, o zdravie členov rodiny, majú strach z umierania a smrti členov rodiny.
https://cdnv.sita.sk/sites/32/2020/04/unicef.mp4
Niet sa tomu čo diviť. Masmédia a webové stránky sa niekoľkokrát denne zaoberajú krízovou situáciou pandémie, a táto téma sa stala aj najfrekventovanejšou témou konverzácie nás dospelých. Aj deti sú každodenne svedkom hrozivej situácie, uši majú nastražené a počúvajú všetky informácie, dokonca aj informácie o úmrtí mnohých ľudí, ktorí tejto chorobe podľahli. A deti dnešnej generácie sú veľmi citlivé a vnímavé, preto téma koronavírusu vnáša do ich života strach a úzkosť. Deti nemajú ešte skúsenosti (a my dospelí s týmto tiež nie), ako sa s takýmito informáciami a s touto náročnou situáciou popasovať, nevedia, ako sa k tomu postaviť a pochopiť ju. K celému tomuto ohrozujúcemu stavu sa pridalo zatvorenie všetkých škôl, počnúc materskými školami, končiac vysokými školami a učenie sa žiakov a študentov doma. Pre deti je to signál, že sa deje naozaj niečo veľmi vážne a cítia sa byť výrazne ohrozené, väčšina z detí prežíva úzkosť a strach.
Rodičom vysvetľujeme, že:
úzkosť vzniká ako reakcia na signál nebezpečenstva, keď jednotlivec zhodnotí, že vníma nebezpečenstvo, a že je nezvládnuteľné jeho vlastnými silami. Vtedy sa u každého človeka dostavuje zážitok bezmocnosti, ktorý spätne úzkosť posilní,
úzkosť je sprevádzaná viacerými fyziologickými reakciami, napr. sa objavuje zvýšená frekvencia srdcového tepu, zrýchlené dýchanie, zvýšená gastrointestinálna aktivita či zmeny vegetatívnych reakcií , napr. zvýšené potenie,
sú deti, ktoré sú úzkostlivejšie a labilnejšie než iné deti a prežívajú záťažovú situáciu striedaním strachu, zlosti, hnevu, agresie, hyperaktivity a častejšie prechádzajú do úzkosti, depresie alebo agresie,
výskumy psychológov potvrdili, že k úzkosti a strachu výrazne prispievajú rodinné faktory – výchovný štýl rodičov, rodičovské domnienky ohľadne dieťaťa, neistá vzťahová väzba, rodičovské praktiky. Sú rodičia, ktorí poskytujú svojmu dieťaťu neistú vzťahovú väzbu, a budujú tak poruchu emočnej regulácie u svojho dieťaťa na rozdiel od rodičov, ktorí svojmu dieťaťu poskytujú bezpečnú vzťahovú väzbu a sú mu k dispozícií vtedy, keď to dieťa potrebuje,
kvalita vzťahovej väzby medzi rodičmi a deťmi úzko súvisí s tým, ako dieťa zvláda stres a záťaž a ako na ne reaguje. Teda pri rozvoji úzkosti hrá dôležitú úlohu vzťah s rodičmi. Bezpečne pripútané dieťa zažíva v živote menej úzkosti ako dieťa, ktoré nemá vo svojej rodine takto vyvinutú bezpečnú základňu. Bezpečne pripútané dieťa nachádza v rodičovi záruku bezpečia i v čase prežívaného distresu a vie, že rodič mu je k dispozícií k splneniu jeho potrieb. Práve neistá vzťahová väzba prispieva k rozvoju úzkosti viac, ako samotná neistota ako taká. Pri bezpečnej vzťahovej väzbe sa vyskytuje úzkosť oveľa menej.
Niektoré deti úzkosť a strach prejavujú aj navonok, niektoré len vo svojom vnútri. Mnohé deti sa preto môžu javiť ako príliš hyperaktívne, nesústredené, agresívnejšie reagujúce a mnohé z nich sa nedokážu ani sústrediť na úlohy, ktoré dostali zo školy. Berme do úvahy, že sme všetci rôzne osobnosti a na záťažovú, stresovú a krízovú situácia reagujeme rôzne. Jedno dieťa teda mlčí, druhé rozpráva veľmi veľa, tretie je plačlivé a bojazlivé, štvrté rozlietané, nesústredené a tvári sa, že „svet gombička“ a jeho sa to netýka.
Vypočujte si so svojimi deťmi rozprávky, ktoré Vám na dobrú noc rozpráva náš vyslanec dobrej vôle, Miro Jaroš.
Rodičom odporúčame
dávali im denne pocítiť lásku, dôveru
našli si každodenne čas sa s deťmi rozprávať, a vysvetliť im, že najviac ohrození sú veľmi chorí a veľmi starí ľudia, takže rodičia, aj deti vírus buď vôbec nechytia a budú zdraví alebo budú mať ochorenie len v úplne ľahkej, rýchlo zvládnuteľnej podobe,
dodávať deťom každý deň nádej, že sa už vo viacerých krajinách pripravuje vakcína na vírus, a že iste sa táto situácia podarí po niekoľkých týždňoch zvrátiť,
byť empatický a snažiť sa pochopiť, prečo dieťa momentálne reaguje tak, ako reaguje a citlivo reagovať na správanie detí doma, bez emócií hnevu, zlosti, bez kriku, nebodaj bitky a telesných trestov.
On-line učenie
Je pochopiteľné, že doma, kde pôsobia rôzne stimuly z okolia, iné, odlišné než v škole, nedokážeme zabezpečiť taký pravidelný pracovný a študijný rytmus, na aký bolo dieťa zvyknuté v škole. A aj keď sa nám podarí zabezpečiť istú organizáciu dňa a istý poriadok, nemusí byť dieťa na samoučenie, samoštúdium koncentrované tak, aby novú látku pochopilo, zapamätalo si a vedelo si ju vybaviť nasledujúci deň. V tejto dlhodobej nezvyčajnej záťažovej a stresovej situácii treba počítať s tým, že učebnú látku treba s mnohými deťmi preberať dlhší čas, opakovať učivo znovu a znovu, poukazovať na rôzne súvislosti učebnej látky s inými poznatkami, učiť názorne a so zapájaním viacerých zmyslov.
Ale opäť je tu otázka jedinečnosti, osobitosti osobností – každé dieťa reaguje na novú situácia domáceho vzdelávania inak. Sú deti, a tešme sa z nich, ktoré sa dokážu koncentrovať, učebnú látku sa rýchlo naučia, napíšu si úlohy, vypracujú projekty, natočia požadované videá. Sú však deti, ktorých pozornosť je každých 5 minút iná, chvíľu sa sústredia a následne sú už myšlienkami inde, napr. pri počítačovej hre alebo filme v televízii. Tieto deti si budú vytvárať vzdelávacie návyky opäť až pri opätovnom návrate do školy, do konkrétneho a reálneho školského prostredia, so zvonením, hodnotením a klasifikovaním, s domácimi úlohami, s individuálnymi či skupinovými projektmi a i.
Dobrou správou a informáciou je, že deti dneška, deti virtuálnej generácie, sú rýchlo adaptabilné, flexibilné, kreatívne a prispôsobia sa klasickej školskej situácii pomerne rýchlo – takže nový školský rok by mohol byť pre ne v tomto smere úspešný.
Autorka: Prof. PhDr. Eva Gajdošová, PhD. je členkou správnej rady Slovenskej nadácie pre UNICEF
Informačný servis
