Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
86797_maria terezia.jpg
24. januára 2018 PR správyKultúraKnihy od PRservis.skSITA Diskusia()

Súkromný i panovnícky život Márie Terézie

BRATISLAVA 24. januára 2018 – Nová kniha Mária Terézia – Miluj a panuj mapuje prvé roky panovania Márie Terézie, jednej z najvýznamnejších postáv novodobej Európy. Počas 40 rokov úspešne vládla ríši, ktorá sa rozkladala na území dnešných 12 európskych štátov.
Príbeh sa začína v roku 1723 korunováciou Karola VI. Za českého kráľa. Od tejto chvíle sa rozvíja láska medzi Máriou Teréziou a Františkom Lotrinským….
Áno, Mária Terézia si vo veľmi mladom veku vydupala svoju veľkú lásku Františka Lotrinského, hoci vydať sa z lásky napokon dovolila len jedinému zo svojich mnohých detí. Pre svoju sobášnu politiku si tak vyslúžila prezývku „svokra Európy“.
Mária Terézia bola jednou z prvých žien v dejinách, ktoré sa dostali do konfliktu medzi rolou matky, manželky a panovníčky. No zároveň jednou z mnohých, ktorým po prvej láske vstúpila do života druhá, ešte osudovejšia než tá prvá. Koľkokrát v živote môže dať človek prednosť citom pred záväzkom?

Kniha Mária Terézia – Miluj a panuj zachytáva súkromný život Márie Terézie, začiatok jej cesty ako panovníčky, ale aj spletité politické zákulisie na cisárskom dvore. Spolu s knihou vznikol aj dvojdielny televízny film, a to v koprodukcii piatich verejnoprávnych televízií. Zrealizovali ho podľa jej scenára v roku 2017.

Autorka Mirka Zlatníková založila niekoľko lifestylových časopisov, z ktorých najznámejšie sú MarianneKondice. Jej televíznou prvotinou bol seriál Dokonalý svět. O rok neskôr bol v rámci televíznej série Soukromé pasti realizovaný jej scenár Díra v plotě.
Pre sériu Nevinné lži napísala časť Druhý dech. Je spoluautorkou scenára seriálu Neviditelní a filmu Teorie tygra.

Začítajte sa do prvých strán novinky Mária Terézia – Miluj a panuj:
Tak, ako všetky dievčatká sveta, aj Mária Terézia zistila, čo od života chce, už keď mala šesť rokov.
V porovnaní s temnotou a chladom viedenského Hofburgu pôsobil Pražský hrad ako raj. Dostala krásne šaty, v detskej izbe sa kúrilo a jedla bolo, čo hrdlo ráčilo. Napríklad také cukrovinky či mäso mohla mať aj každý deň. Koláče, buchty, kačice, morky, a pravdaže, aj pravú čokoládu jej tu uvarili!
Urodzení pražskí občania už roky túžili po čerstvom vetre, ktorý by z mesta odvial prach provinčnosti. Karol VI., ktorého tu mali korunovať za českého kráľa, im tú nádej dal. Dovolil ich dcéram – pochopiteľne, za príslušný poplatok – aby sa dočasne stali „dvornými dámami“. Pražskí otcovia si robili nádeje, že práve na ich dcére spočinie oko niekoho z mocných a doteraz márne investície do hodín francúzštiny a dvorskej etikety sa im konečne vyplatia. Ich pohostinnosť voči kráľovskej rodine nemala hraníc.
V deň, keď Mária Terézia, po domácky zvaná Terezka, pochopila, čo chce od života, jej veľkorysí pražskí patricijovia venovali obzvlášť pikantnú zábavu: tanečné popoludnie. Terezku a jej štvorročnú sestru Anku bude sprevádzať skupina pravých nemeckých hudobníkov a na tanec dohliadne taliansky tanečný majster.
Jezuita Ignác Kampmuller, duchovný pastier kráľovských dcér, znášal tieto radovánky s nevôľou. Nie žeby dievčatám zábavu nedožičil, no viac ráz v živote videl, ako zdrvujúco dopadlo bremeno vlády na detské plecia a detský chrbát ohlo ťarchou zodpovednosti. Aké ťažké je pre tých, ktorých nazývame vládcovia, zistenie, že sú napokon otrokmi ľudí, ktorým nesprávne hovoria poddaní.
A pokiaľ ide o vešiaky, tie používal Ignác Kampmuller často a rád. Nijaká pomôcka nenarovná detský chrbát tak ako správne upevnený vešiak na šaty. A ak sa na dôvažok háčik ostrým koncom otočí k detskému krku, donúti jeho nositeľa nielen narovnať chrbát, ale aj hlavu sklonenú v bázni Božej. Kdeže, nič nenahradí vešiaky, pomyslel si, keď otáčal háčik ku krku Márie Terézie.
Terezka zastonala a grófka Karolína Fuchsová sa k nej vrhla, akoby ju chcela ochrániť. Ignác ju zastavil prísnym pohybom ruky.
Na protesty grófky Fuchsovej bol zvyknutý a vedel s nimi pracovať. Urodzená grófka sa výchovy dievčat ujala na vlastnú žiadosť, keď jej vlastné dcéry odrástli. Terku a Anku bezhranične milovala. Zahrnula ich láskou, ktorá mala blízko k zbožňovaniu a ďaleko od prísnosti. Hovorila im „moji anjelici“.
Anjelici! Ignác sa pri pomyslení na to rúhanie prežehnal. Ako môže niekto hlúpe detské stvorenia nazývať anjelmi?! Napriek tomu Fuchsovú pri svojich zverenkyniach trpel. Mal nad ňou moc. Stačilo jedno slovo a zniesol by Fuchsovou z povrchu dvorského, ktorý je pre šľachtu dôležitejší ako povrch zemský. Ak by sa cisár alebo jeho žena dozvedeli, ako dievčatá oslovujú vychovávateľku, mohla by sa rovno zabaliť a odísť na svoje vidiecke sídlo, kde by hnila medzi hnojom a ovcami. Teda ak tam nejaké ovce ešte ostali. O zlom hospodárení Karola VI. kolovali rôzne legendy…
„Mami!“ volala Anka na Fuchsovú, keď si rozbila koleno.
„Mami!“ kričala Terezka, keď sa jej prisnil v noci zlý sen.
„Mami! Mami!“ ozývalo sa detskou izbou, keď sa Fuchsová namiesto čítania zbožných kníh hrala s deťmi na naháňačku. Poznal jej slabosť, a to mu dodávalo pocit nadvlády. Fuchsová zostane s deťmi tak dlho, ako on, Ignác, bude chcieť. Potom povie ich skutočnej matke, Alžbete, pár vecí, ktoré sa jej nebudú páčiť, a zdiskredituje Fuchsovú.
Dievčatká s vešiakmi na chrbtoch vyzerali ako bábky. Meravo sa šuchtali k učiteľovi tanca.
Maestro si prezrel blonďavú Terezku s trpiteľskými bledomodrými očami a na okamih mu napadlo, že to malé dievčatko s vešiakom vyzerá, ako keby ju ukrižovali. Striaslo ho: Takto sa správať k deťom!
Pod prísnym pohľadom Ignáca dal váhavo pokyn hudobníkom: „Uno, due, tre…“
Keby tento výjav videli pražskí patricijovia, iste by pochybovali, či budú kráľovské deti na Prahu spomínať v dobrom.
Keby sa však pozreli o pár metrov ďalej, za živý plot, boli by ešte rozpačitejší.
Na trávniku Kráľovského letohrádku učil pätnásťročný vojvoda František Štefan Lotrinský ich dcéry novú hru, ktorú pomenoval „Čerešňová“. Precvičovali si pri nej nielen svoje teoretické vedomosti francúzskeho jazyka, ale tiež úplne nové praktické ovládanie francúzskeho bozku. František Štefan bol na tento účel ideálnym učiteľom. Mal telo muža a chlapčenskú hravosť. Ani on sám zatiaľ nevedel, že nejde len o náhodné rozhranie veku. Touto fatálnou kombináciou bude disponovať až do konca života. Bude vzbudzovať nehu a vášeň v desiatkach, ba stovkách žien. František Štefan o tom však nepremýšľal. Ak máme byť úprimní, František nepremýšľal nikdy o ničom. „Plané filozofovanie“ pre neho znamenalo premýšľanie o čomkoľvek, čo sa netýkalo lovu, koní, kariet alebo žien.
V ten deň v pražských záhradách Františkovi stačilo, že sa z neho podlamujú kolená piatim mladým dámam. V ruke mal košík s čerešňami a jeho úlohou bolo trafiť výskajúcim a unikajúcim dievčatám do výstrihu. Ak trafil, smel si čerešne zo záňadria vytiahnuť a vložiť do úst. Ak chcelo čerešňu ochutnať dievča, muselo si ju vyloviť z jeho úst. František jazykom čerešne otáčal a dievčatá sa tak naučili umenie francúzskeho bozku už na tretí, najneskôr štvrtý pokus.
Líza, dcéra pražského minciara, zúfalo prehrávala. Kedykoľvek sa k nej František priblížil, zdreveneli jej nohy. Keď jej vložil ruku do výstrihu, očervenela ako… čerešňa. Františkov jazyk v ústach jej pôsobil takú rozkoš, že sa jej podlamovali kolená. Za potupného smiechu ostatných dočasných dvorných dám si musela sadnúť na lavičku. Keď sa k nej František priblížil s ďalšou čerešňou v ruke, hľadela na neho s rovnakou bezmocnosťou, akoby sedela na lavici obžalovaných a čakala na rozsudok. Kat František ju pripraví o hlavu. O rozum prišla už pred pol hodinou.
„Utekaj!“ zakričala na ňu Božena, priateľka z nedeľnej školy. Líza sa razom prebudila z tranzu. Hnaná zvyškom mravnej sebazáchovy unikala cez záhony a trávnik. Šaty sa jej trhali o kríky a podpätky borili do mäkkej hliny. Utekala pred prvým erotickým dobrodružstvom v živote. Chcela sa ukryť u otca v mincovni a už nikdy nepočuť francúzštinu.
Františka Štefana a jeho horúci dych počula za sebou. Zdalo sa, že ju doženie, a potom… A potom bolo ticho. Líza sa zastavila a obzrela. Nikto za ňou nebežal. Urobila pár krokov späť a pozrela sa, kde zostal jej prenasledovateľ.
Zbadala kráľovské dcérky, ktoré sa ako bábky pohybovali v akomsi podivnom rytme, ktorý nemal nič spoločné s tým, o ktorý sa usilovali hudobníci, ani s tým, čo predvádzal tanečný majster. Točili sa okolo svojej osi. Mladšie dievčatko buchlo do staršieho a to spadlo tvárou na zem.
„Vstávaj, Terezka,“ pribehla k nej grófka Fuchsová. „No tak, dievčatko…“ Dievčatko však vstať nemienilo. Skrútilo sa do klbka a ležalo na zemi ako slimák stočený do ulity.
„Mária Terézia, porúčam vám, aby ste vstali!“ vztýčil sa nad ňou páter Kampmuller. Dievča si ľahlo na chrbát a dívala sa do neba.
Talianskemu maestrovi opäť pripomenula istú ukrižovanú sväticu, na ktorej meno si však nemohol spomenúť. Na čele mu vyrazil pot. Pokynul hudobníkom, aby prestali hrať.
Ticho, ktoré sa rozhostilo, preťalo chlapčenské zapískanie.
„Aha, čo som našiel!“ výskal František Štefan, „rozbitú bábiku.“
Zdvihol Máriu Teréziu zo zeme, akoby naozaj bola porcelánová bábika, a potom ju opatrne postavil späť na nohy.
„Prečo trucuješ?“
„Neviem tancovať!“ vysunula Terezka spodnú peru. František Štefan to využil a vsunul jej na ňu čerešňu. Dievčatko ju prehltlo a kôstku vypľulo Františkovi do pripravenej dlane.
Fuchsová si významne odkašľala a pozrela sa na pátra.
František dával Terezke dolu vešiak z chrbta.
„To je teda čudná móda… To sa v Rakúsku nosí?“
Terézia pokrčila plecami. František hodil vešiak na trávnik a pokynul hudobníkom: „Zahrajte nejakú gavotu!“
Maestro si osušil spotené čelo a kapela spustila v ľahkom hravom rytme. František Štefan vzal Terezku do náručia, zdvihol ju nad hlavu a zatočil sa s ňou. Tá zjojkla úžasom. Prvý raz videla svet z výšky dospelého človeka. Otec, matka ani nikto z dvoranov ju nikdy nenosil v náručí. Jediný človek, ktorý sa s ňou maznal, bola grófka Fuchsová. Niekedy večer ju a Anku hojdala na kolenách.
Takú blízkosť a teplo ľudského tela cítila prvý raz v živote. Privinula sa k Františkovi najtesnejšie, ako sa len dalo.
„A dosť!“ zakričal Kampmuller hlasom takým vysokým, až mu preskočil do fistuly.
„Čože sa stalo, páter?!“ ohradil sa František Štefan. Nebol zvyknutý, aby mu nejaký kňaz hovoril, kedy a čoho je DOSŤ.
„Mária Terézia, vysvetlite vojvodovi, v čom porušil pravidlá,“ vyzval Kampmuller svoju zverenkyňu.
Tá sa na Františka usmiala: „Nesmieš ma brať na ruky! To nesmie nikto! Ja som habsburská princezná. Môj otec je uhorský kráľ a nemecký cisár a zajtra bude českým kráľom. A ešte je viacnásobným vojvodom!“
František Štefan sa ohradil: „Ja som tiež vojvoda. Lotrinský. Takže môžeme urobiť výnimku!“
„Áno,“ odpovedala Mária Terézia a zdvihla prštek: „Ale len, keď si ma vezmeš za ženu!“
„Hneď teraz?“ spýtal sa František a na líčkach sa mu urobili jamky.
I Terezka sa musela nad tým rozosmiať: „Nie teraz. Predsa až keď budem dospelá!“
Potom zvážnela a spýtala sa znova: „Vezmeš?“
František Štefan ako správny Lotrinčan vedel, že ak odmietne ženské srdce, skončí v pekle. Nezáleží pritom, či bije v šesťročnom hrudníku, alebo v prsiach starej dámy. Čupol si teda, pozrel sa Terezke do očí a pevným hlasom povedal: „Keď budeš dobrá, tak na teba počkám!“
Pobozkal dievčatko na čelo a rozbehol sa smerom k bráne. Už pred chvíľou si všimol, že z krovia vykukuje hlava tej peknej patricijskej dcérky.
Hudobníci ďalej hrali gavotu a Anka, ktorej Fuchsová v nestráženom okamihu tiež vzala vešiak, hopkala po trávniku ako kozliatko.
„Dosť! Prestaňte, Mária Anna!“ zasyčal Kampmuller.
„Ja chcem ešte tancovať, prosím, prosím!“
Kampmuller sa vztýčil nad Ankou: „Na zem! Obe si okamžite kľaknite!“
Hudobníci zložili nástroje k nohám. Terezka si kľakla vedľa svojej sestry. Na rozdiel od nej však nesklonila hlavu.
„Ako ste dnes zhrešili, Mária Terézia?“
„Neviem!“
„Odmietali ste vstať!“ zahrmel páter. „Viete, koľkokrát spadol Ježiš na svojej poslednej ceste?! Bičovali ho, pľuli naňho, ale on sa vždy vztýčil a niesol svoj kríž! Previnili ste sa lenivosťou, rezignovanosťou a slabou vôľou!“
Mária Terézia sa mu stále pozerala do očí. Práve toto ju na jezuitovi najviac popudzovalo. Sklonil jej hlavu čelom k zemi.
„Protivili ste sa Bohu neposlušnosťou, márnivosťou, drzosťou, a čo viac – stáli ste len krok od ťažkého hriechu.“
„Je mi to ľúto, vaša velebnosť!“ odpovedala Terezka, ale od pravdy to malo poriadne ďaleko. V duchu premýšľala, aké asi býva v Lotrinsku počasie. Až páter odíde, musí sa opýtať grófky Fuchsovej.
Kampmuller uťahoval skrutky.
„Vo vašich očiach som dnes zazrel žiadostivosť a koketériu. To sú veci, ktoré cirkev svätá neodpúšťa. Ak to prezradím vášmu otcovi, zakáže vám účasť na zajtrajšej korunovácii!“
Terezke došlo, že zajtrajšok jej ponúka ďalšiu možnosť vidieť Františka Štefana. Aspoň z diaľky.
„Prosím, nie! Urobím všetko, čo budete chcieť!“
Kampmuller sa usmial. Lebo to bola správna odpoveď. Takto má kráľovská dcéra hovoriť s predstaviteľom cirkvi.
Ten večer strávila Terezka zamknutá s Ankou v detskej izbe. Za trest boli bez večere. Anka fňukala a Terezka snívala o svojej budúcnosti. Dnes zistila, čo od života chce: vydať sa za Františka Štefana a porodiť mu aspoň päť detí. Štyroch chlapcov a jedno dievčatko.
František Štefan o živote nepremýšľal. Vedel len to, čo chce od dnešnej noci. Tým niečím bolo telo Lízy, dcéry pražského minciara.

Milan Buno, literárny publicista

Odporúčané články

Kvalitné budovy stoja viac, ale šetria náklady V GDPR má prednosť zamestnanec, nie záujem firmy. Nastaviť GDPR vo firme bude ako uviesť do života nový ekosystém.

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Knihy

Odporúčame

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Používaním tejto stránky súhlasíte s ukladaním cookies. Viac info tu...