Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
14. januára 2016 PR správyKultúra od PRservis.skSITA Diskusia()

Kráľovná z Tearlingu

Fanúšikovia fantasy na celom svete sa zhodujú: táto trilógia má všetko! Tajomno, čaro, dobrodružstvo aj romantiku a… neobyčajnú hrdinku!
Mnohí ju prirovnávajú ku Katniss Everdeenovej z fenomenálnych Hier o život.
Je tu pokračovanie úžasnej série s názvom Invázia do Tearlingu.

kniha

Kelseu, mladú kráľovnú Tearlingu, čaká výzva, akej dosiaľ nečelila. Zastavením zásielok otrokov do Mortmesnu nahnevala Červenú kráľovnú – brutálnu vládkyňu, ktorej moc pramení z čiernej mágie. Tá teraz posiela do Tearlingu armádu, aby ho pripravila úplne o všetko.

Inváziu už nič zastaví.
Ako sa mortská armáda blíži k hlavnému mestu, Kelsea nadobúda tajomnú moc. Dokáže sa spojiť s obdobím pred Prechodom a zisťuje, že sa musí spoľahnúť na čudného, možno aj nebezpečného spojenca – ženu menom Lily, ktorá žila pred mnohými rokmi. Osud Tearlingu aj Kelseinej duše závisí práve od Lily, Kelsea však možno nebude mať dosť času, aby si to

Erika Johansenová je talentovaná tridsaťpäťročná absolventka známeho amerického kurzu tvorivého písania Iowa Writers’ Workshop.
Keď jej obľúbený autor Stephen King získal cenu National Book Award, uvedomila si, že aj ona chce písať knihy, v ktorých sa dejú veľké veci. Tearling sa jej zjavil vo sne jednej noci v roku 2007.
Neskôr sa jej v hlave zrodila postava Kelsey ako vodkyne usilujúcej sa konať dobro a presadiť zmenu. Johansenová napísala román počas štvorročného štúdia práva.

Invázia do Tearlingu je opäť skvelý young adult príbeh plný intríg a tajomstiev, ktorému nechýba romantika, akcie, dobrodružstvo. „Milujem túto sériu! Inteligentný, hlboký a dobre napísaný dej. Neviem sa dočkať tretej knihy,“ napísala fanúšička série Vicki.

Viac YA príbehov pre mladých nájdete na
www.YOLi.sk

Začítajte sa do novinky Invázia do Tearlingu:

Sieň
Druhá mortská invázia niesla všetky znaky masakry. Na jednej strane mortská armáda s obrovskou presilou, najlepšími zbraňami Nového sveta a veliteľom, ktorý sa nezľakne ničoho a nikoho. Na druhej armáda Tearlingu so štvrtinovou veľkosťou a zbraňami z lacného železa, ktoré sa lámu pod úderom kvalitnej ocele. Pomer síl nebol iba nerovný, ale priam katastrofálny. Zdalo sa, že neexistuje spôsob, ktorým by sa Tearling mohol vyhnúť totálnej pohrome.
Tearling ako vojenská mocnosť
Callow Mučeník

Na mortskej hranici rýchlo svitalo. Ešte pred chvíľou nebolo vidieť nič, iba nejasný modrý opar na obzore, a hneď nato z Mortmesnu na východe vytryskol prenikavý slnečný svit, ktorý zalial celú oblohu. Jeho žiarivé odrazy sa šírili po hladine Karczmarovho jazera, až kým celé nevyzeralo ako žiarivá ohnivá plachta dokrkvaná iba pri brehoch, kde sa vodná plocha trieštila na vlny.
V tejto oblasti bola mortská hranica mimoriadne problematická. Nik presne nevedel, kadiaľ vedie. Mortovia trvali na tom, že celé jazero je na ich území, no nárokovali si ho aj Tearčania, lebo ho objavil slávny tearlinský cestovateľ Karczmar. Ten už tri storočia hnil v hrobe, no Tearling sa stále nevzdával svojich nárokov, aj keď stáli na vratkých základoch. Obsah jazera nemá bohvieakú cenu, žijú v ňom takmer nejedlé dravé ryby, no jazero samotné je dôležité ako jediný orientačný bod na nekonečných míľach rovín severne aj južne od neho. Obe kráľovstvá sa vždy snažili o uznanie svojich nárokov, jeden čas sa dokonca hovorilo aj o uzavretí zmluvy, ktorá by to riešila, nikdy k nej však nedošlo. Východnú a juhovýchodnú stranu jazera tvoria soľné pláneplné bahna a močarísk. Tiahnu sa na míle ďaleko, kým ich nevystrieda les mortských borovíc. Na západnom brehu však rovina už po niekoľkých desiatkach metrov nečakane prechádza do Hraničných vrchov so strmými svahmi porastenými hustým borovi
covým lesom. Ten pokrýva celé pohorie, na druhej strane klesá do samotného Tearlingu a pokračuje aj na Severnej almontskej planine.
Strmé východné svahy Hraničných vrchov sú síce len samé neobývané lesy, na vrcholoch kopcov a na západných svahoch však tu a tam ležia malé tearlinské dediny. Ich obyvatelia občas lovia aj v Almonte, väčšinou však iba chovajú dobytok – ovce a kozy – a obchodujú medzi sebou s vlnou, mliekom a baraninou. Občas sa dajú dokopy a vyšlú prísne stráženú zásielku do Nového Londýna, kde sa tento tovar – najmä vlna – dajú predať za lepšiu cenu a najmä za peniaze, nie iba výmenou za iný tovar. Dediny sú roztrúsené po celom pohorí – Woodend, Idyllwild, Devin‘s Slope, Griffen… Ľahká korisť ozbrojená iba drevenými zbraňami a zaťažená zvieratami, ktorých sa odmieta vzdať.
Plukovník Hall premýšľal, ako je možné tak veľmi milovať kus zeme a pritom tak veľmi ďakovať Bohu za osud, ktorý ho odtiaľ odviedol. Bol synom ovčiara z dediny Idyllwild a pach týchto osád – mokrá vlna zmiešaná s prenikavým smradom hnoja – mal tak silne zafixovaný v pamäti, že ho cítil ešte aj teraz, hoci najbližšia dedina ležala na západnom svahu Hraničných vrchov na míle ďaleko a úplne mimo dohľadu.
Z Idyllwildu ho odviedol osud, nie však dobrý. Bol to osud, ktorý jednou rukou dáva, druhou berie. Ich dedina ležala priďaleko na severe na to, aby za mortskej invázie veľmi trpela: Nájazdníci prišli iba raz, v noci odviedli stádo oviec z nestráženého košiara a to bolo všetko. Keď Tearling podpísal mortskú zmluvu, Idyllwild so susednými dedinami na jej počesť usporiadal veľkú oslavu. Hall sa na nej s bratom Simonom strašne opil a zobudil sa vo výbehu s prascami v Devin‘s Slope. Otec vravel, že ich dedina obišla naľahko. Aj Hall si to myslel, no len dovtedy, kým o osem mesiacov neskôr Simonovo meno nevyžrebovali v druhej verejnej lotérii.
Hall a Simon mali pätnásť, v očiach ľudí z pohraničia už boli muži, ich rodičia však akoby na to na tri týždne zabudli. Mama varila Simonove najobľúbenejšie jedlá, otec ich oboch uvoľnil z práce. Koncom mesiaca sa všetci spolu vydali do Nového Londýna ako toľko rodín pred nimi. Otec nariekal pred vozom, mama zachmúrene mlčala a Hall so Simonom sa zo všetkých síl nútili do falošne veselej nálady.
Rodičia nechceli, aby videl zásielku. Nechali ho v krčme na Veľkom bulvári s tromi librami a s príkazom, aby tam ostal, kým sa nevrátia. Hall však už nebol dieťa, takže odišiel z krčmy a vyrazil za nimi na trávnik pred hradom. Otec krátko pred odchodom zásielky skolaboval, mama ho musela kriesiť, a tak bol nakoniec jediný, kto videl, ako zásielka odchádza. Iba on videl, ako Simon navždy mizne z ich života.
Noc strávili v Novom Londýne, v jednom z najhnusnejších hostincov, aké sa dajú v Gute nájsť. Nechutný smrad z neho nakoniec Halla vyhnal von. Túlal sa po celom Gute a hľadal, kde by sa dal ukradnúť nejaký kôň. Rozhodol sa vyraziť za klietkami po Mortskej ceste a vyslobodiť Simona alebo zahynúť, no aspoň to skúsiť. Jedného našiel priviazaného pred krčmou. Pustil sa do zložitého uzla, no vtom na pleci zacítil čiusi ťažkú ruku.
„Čo to tu vystrájaš, potkan sedlácky?“
Ten chlap bol urastený, vyšší ako Hallov otec, celý v brnení a po zuby ozbrojený. Hall si bol istý, že o chvíľu bude po ňom, a možno ho to aj trocha potešilo. „Potrebujem koňa.
Muž si ho skúmavo premeral. „Máš niekoho v zásielke?“
„Do toho vás nič nie je.“
„Ale isteže je. Je to môj kôň.“
Hall vytiahol nôž. Bol to len nožík na strihanie oviec, dúfal však, že neznámy si to neuvedomí. „Nemám čas sa s vami hádať. Potrebujem vášho koňa.“
„Odlož to, chlapče, a prestaň sa správať ako blázon. Zásielku strážia ôsmi Cadeni. O tých si už dozaista počul aj v tej zasranej diere, z ktorej pochádzaš. Tvoj trápny nožíček polámu hoci aj zubami.“
Neznámy sa chystal chytiť koňa za uzdu, Hall však podvihol nôž vyššie a postavil sa mu do cesty. „Je mi ľúto, že sa zo mňa stal zlodej, ale už to tak skrátka je. Musím ísť.“
Neznámy si ho znova skúmavo premeral. „Máš guráž, chlapče, to musím uznať. Čo si? Farmár?“
„Pastier.“
Zase si ho premeral od hlavy po päty a napokon vyhlásil: „Dobre, chlapče. Urobíme to takto: Požičiam ti svojho koňa. Mimochodom, volá sa Služba, čo je momentálne celkom príznačné. Odvezieš sa na ňom po Mortskej ceste a pozrieš sa na zásielku. Ak si bystrý, pochopíš, že s týmto sa jednoducho nedá nič robiť, a potom máš dve možnosti. Buď zbytočne zomrieš a nič nedosiahneš, alebo sa obrátiš naspäť k mestu a odklusáš do kasární vo Wellse, aby sme sa mohli porozprávať o tvojej budúcnosti.
„O akej budúcnosti?“
„O armádnej, chlapče. Pokiaľ teda nechceš stráviť zvyšok života napáchnutý ovčím trusom.“
Hall si ho neisto premeral, uvažujúc, či to nie je nejaký podfuk. „Ale čo ak jednoducho ujdem aj s vaším koňom?“
„Neujdeš. Máš cit pre povinnosť, inak by si sa na túto beznádejnú akciu vôbec nepodujal. Okrem toho, ak sa chcem pustiť za tebou, mám na to k dispozícii celú armádu na koňoch.“
Neznámy sa zvrtol a vykročil naspäť do krčmy. Hall ostal stáť pri zábradlí na uväzovanie koní.
„Kto ste?“ zavolal za ním.
„Major Bermond z pravého frontu. Cválaj rýchlo, chlapče. A ak sa niečo stane môjmu koňovi, pocítiš to na vlastnej ovčiarskej koži!“
Po noci v sedle sa mu podarilo dobehnúť zásielku a zistiť, že Bermond má pravdu. Bola ako pevnosť na kolesách. Každú klietku obklopovali vojaci a v ich radoch sa každú chvíľu mihol červený plášť Cadenov. Hall nemal meč, nebol však hlupák, takže vedel, že aj keby ho mal, na veci by sa nič nezmenilo. Ani sa nedostal dosť blízko, aby medzi ostatnými rozoznal Simona – keď sa pokúsil priblížiť, jeden z Cadenov po ňom vystrelil a šíp ho minul len o štvrť metra. Bolo to presne také, ako vravel major.
Aj tak ešte uvažoval, že zaútočí na zásielku a celé to ukončí, lebo inak ho čaká hrozná budúcnosť. Jej náznaky videl už cestou do Nového Londýna. Budúcnosť, v ktorej v ňom rodičia budú stále vidieť strateného Simona. Jeho tvár pre nich nebude útechou, ale len bolestnou pripomienkou. Pevnejšie zovrel opraty, pripravil sa na útok, potom sa však stalo, čo už nikdy nedokázal vysvetliť: V mase väzňov natlačených jeden na druhého odrazu uvidel Simona. Klietky boli priďaleko, aby niečo naozaj videl, no aj tak ho zazrel. Videl bratovu tvár a v nej aj svoju. Ak sa tu teraz vrhne do záhuby, po Simonovi neostane vôbec nič. Akoby ani nikdy neexistoval. No a potom si uvedomil, že tu vôbec nejde o Simona, ale oňho samého – o jeho žiaľ a pocity viny. O jeho sebeckosť a sebadeštruktívnosť, ktoré tak často idú ruka v ruke.
Obrátil koňa, odviezol sa naspäť do Nového Londýna a vstúpil do armády. Major Bermond sa stal jeho mecenášom, a hoci to nikdy nepriznal, musel sa zaňho u niekoho prihovoriť, lebo ho ani počas základnej služby v pechote nikdy nevyžrebovali v lotérii. Časť zárobku posielal domov rodičom, a keď ich z času na čas navštívil, prekvapovalo ho, že napriek trpkosti sú na svojho syna v armáde pyšní. Rýchlo stúpal v kariérnom rebríčku a už ako tridsaťjedenročný sa stal jedným z veliteľov generálneho štábu. Nebola to bohvieako prospešná či uznávaná práca – za vlády regenta bolo úlohou vojska akurát tak rozháňanie bitiek a chytanie drobných zločincov. Žiadna veľká sláva, ale toto…
„Pane.“
Zdvihol zrak a uvidel svojho priameho podriadeného, podplukovníka Blasera so začiernenou tvárou.
„Čo je?“
„Signál majora Caffreyho, pane. Sme pripravení. Čaká sa už len na váš rozkaz.“
„Ešte chvíľu.“
Obaja sedeli v pozorovateľni na východnom svahu Hraničných vrchov. Hallov batalión tu už bol niekoľko týždňov, usilovne sa pripravoval a sledoval, ako sa po Mortskej pláni presúva ozrutná čierna masa. Mortská armáda bola taká obrovská, že ju spomaľovala vlastná veľkosť, nakoniec však prišla a teraz sa jej tábor ťahal po celom južnom brehu Karczmarovho jazera ako temné mesto siahajúce na pol cesty k obzoru.
Poľným ďalekohľadom videl iba štyri stráže rozmiestnené veľmi riedko po západnom okraji tábora. Na sebe mali šaty, ktoré splývali s tmavým bahnitým terénom soľných plání, no Hall poznal okolie jazera veľmi dobre a v silnejúcom svetle ich bez problémov rozoznal. Dvaja dokonca ani nestrážili – zaspali na svojich postoch. Mortovia sa správali bezstarostne, presne ako mali. Správy vyzvedačov hovorili, že ich armáda má vyše dvadsaťtisíc mužov s mečmi a brneniami z kvalitného železa a ocele. Nech ste sa na to pozreli z akéhokoľvek uhla, armáda Tearlingu bola oproti nej úboho slabá. Čiastočne za to mohol aj Bermond. Hall ho mal rád ako otca, ale teraz chápal, že starý pán si priveľmi zvykol na mierové časy. Presúval sa po krajine ako farmár, ktorý si kontroluje statky, nie ako vojak, čo sa pripravuje na boj. Tearlinská armáda nebola pripravená na vojnu, teraz ju však mala na krku, či chcela, alebo nie.

PR Servis je komerčný informačný servis určený na publikovanie tlačových správ, informácií, vyhlásení a oznamov určených médiám a verejnosti. Texty sú vysielané v znení, dodanom klientom, bez redakčnej úpravy. Agentúra SITA je distribútorom týchto informácií a za ich obsahovú a štylistickú úroveň nezodpovedá. E-mail: prservis@sita.sk .

tk

Odporúčané články

Historická romanca Hriech prvej noci Zakázané ovocie

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Kultúra

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies