Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
86919_sluzobnica.jpg
7. februára 2018 PR správyKultúraFilm a TV od PRservis.skSITA Diskusia()

Komu dôverovať, ak sa majú oslobodiť?!

BRATISLAVA 7. februára 2018 – „Mal by byť na zozname povinnej  literatúry každého milovníka tajomných príbehov,“ povedala o tejto knihe slávna autorka detektívok Tess Gerritsenová. Pripravte sa na temný psychotriler, ktorý vám zalezie pod kožu. Jeho autorkou je Koethi Zanová, ktorú poznajú slovenskí čitatelia už vďaka knihe Zoznam zákazov. Tentoraz však ponúka desivý príbeh zajatia, ktorý vás bude držať v napätí a netrpezlivo budete otáčať stránku za stránkou.

„Každý sa nezmení na netvora. Niektorí ľudia sa zachovajú správne aj v nesprávnej situácii.“
To je citát z nového temného psychotrileru Služobnica.

Unesená a jej strážkyňa. Ktorá z nich je väčšou obeťou?
Krásna Julie má dokonalý život. Láskavého priateľa, milujúcich rodičov a výborný prospech. Všetko má ešte pred sebou.
Corin život je nočná mora. Psychopatický manžel posadnutý náboženskými víziami, násilnícky otec a strašné tajomstvo ju priviedli do slepej uličky.
Raz v noci sa však ich svety zrazia.
Dve ženy zatvorené v dome na samote musia pochopiť, čo sa stalo – a komu môžu dôverovať, ak sa chcú oslobodiť.

„Psychologický triler, ktorý by sa už nedal napísať lepšie.“
Jeffery Deaver

Koethi Zanová je autorka bestsellera Zoznam zákazov. Viac ako pätnásť rokov vykonávala advokátsku prax v oblasti zábavného priemyslu, pracovala vo filme, v televízii, v divadle a v poslednom čase v MTV.

Začítajte sa do novinky Služobnica:

Julie Brookmanovej pripadal jej život absolútne dokonalý. Otočila spätné zrkadlo v Ryanovom aute k sebe a zotrela si z kútika oka rozmazanú maskaru. Chvíľu obdivovala svoje dlhé ryšavé vlasy a zámerne sa usmiala tak, aby sa jej zaiskrilo v zelených očiach.
Esej o transcendentálnych básnikoch dokončila o štyri dni skôr a ráno ju poslala profesorovi. Profesor Greenfield patril k jej obľúbencom. Možno bola doňho aj trochu zaľúbená, ale to s jej usilovnosťou nijako nesúviselo. Julie vždy odovzdávala domáce práce pred termínom a dala si záležať, aby boli lepšie ako práce jej spolužiakov.
Kvôli tejto eseji sa ubytovala v rodičovskom dome vo Westchesteri. Bola presvedčená, že najlepšie píše v bývalej detskej izbe. Rutina je kľúčom k úspechu – tak znela jedna z jej zásad. Rozhodla sa, že sa vráti neskorším vlakom a esej si ráno pred odoslaním ešte raz prečíta.
Ryan zastal na parkovisku pred stanicou.
„Okej, braček,“ prehodila Julie, otočila sa a zo zadného sedadla si vzala tašku s notebookom. „Tu mi to stačí.“
„Počkám s tebou na vlak,“ ponúkol sa po nápadnom zaváhaní.
Julie si vybrala mobil.
„Prišli sme príliš skoro. Bolo by hlúpe, keby si tu zostával. Poradím si aj bez teba.“ Kývla hlavou k železničnej stanici. „Kurt je už vnútri. Pokojne choď za Janie.“
Neisto na ňu pozrel, no videla na ňom, že túži odísť.
„Len choď, bez obáv.“ Pohladkala ho po vlasoch. Mal ich také dlhé, že by mu zakrývali oči, keby sa mu na koncoch prirodzene nestáčali nahor. Vyzeral jednoducho na zjedenie. „Máš dobré krytie – mama sa ťa ani nespýta, kde si bol. Využi ten vzácny čas, skôr ako ti zase pristrihnú krídla.“
Ryan prevrátil oči.
„Tak dobre,“ ustúpil, no ešte vždy sa tváril neisto. „Ale čakaj vnútri, jasné?“
Julie prikývla, prehodila si remeň tašky cez plece a dva razy potiahla maličký strieborný medailón v tvare srdca, zavesený na jeho spone. Bol to jej talizman.
„Pravdaže. Ja a Kurt sme najlepší kamoši.“
Vystúpila z auta a cez okno nazrela do staničnej budovy. Videla len Kurtovu siluetu, lebo stál za pultom a počítal tržbu. Vedela, že tam zostane až do jednej v noci. Týmto neskorým vlakom išla aspoň sto ráz.
Obzrela sa. Ryan práve vychádzal s autom na cestu. Keď vošiel do zákruty, pneumatiky sa pretočili na štrku. Zamávala mu bez veľkého nadšenia, lebo vedela, že sa aj tak neobzrie. Dnešní chlapi sú už takí, pomyslela si s úsmevom.
Vonku panovala krásna neskorá septembrová noc. Vzduch bol ešte teplý. Hviezdy visiace na nebi tesne nad mestom žiarili s plnou silou. Vybrala si z vrecka škatuľku cigariet a buchla ňou o stĺpik dreveného zábradlia, ktoré obklopovalo terasu pred staničnou budovou. Namiesto toho, aby vošla dnu, sadla si na lavičku pod oknom, zapálila si cigaretu a s pôžitkom z nej potiahla. Rodičia tento zlozvyk neschvaľovali a technicky s nimi súhlasila, ale bola to jej prvá cigareta po dvoch dňoch a chcela ju poriadne vychutnať.
Vyfúkla obláčik dymu a podvedome pošúchala zips tašky. Tá esej bola lepšia než všetko, čo napísala za posledný rok. Premýšľala, či by ju nemala ponúknuť na uverejnenie.
Profesor Greenfield bude vedieť, kam by sa najlepšie hodila. Dokonca aj keby ju neuverejnila, práve urobila ďalší krok k získaniu budúcoročnej Ceny J. Burdena za najlepšiu anglickú esej.
Vstala a podišla k schodom vedúcim k nástupištiam. Naposledy potiahla z cigarety a hodila ju na chodník. Rozšliapla ju na ňom topánkou a potom zdvihla nohu, aby skontrolovala podrážku. Pokiaľ išlo o ohorky, bola dosť poverčivá. Ak sa na človeka prilepia, prinesú mu nešťastie. Podrážka však bola čistá. Julie sa spokojne zasmiala. Áno, pomyslela si, aj moja duša je čistá.
Znovu vybrala telefón a skontrolovala čas. Do príchodu vlaku chýbalo ešte dvadsať minút. Otvorila Instagram a prezrela si najnovšie príspevky. Niektoré ju zaujali, iné sa jej zdali nudné. Očami preletela New York Times a potom poslala Markovi esemesku: Milujem ťa.
Čakala, no neodpísal jej. Určite nemá pri sebe mobil, pomyslela si. Ešte niekoľko sekúnd pozorovala displej, či sa na ňom neobjavia bodky. Nič.
Už len jedenásť minút.
Mala by vo vlaku čítať, alebo si radšej zdriemnuť? Trochu to pripomínalo ruletu. Nikdy nevedela, či sa jej na sedadle vlaku prímestskej železnice Metro North podarí zaspať. Bola veľmi citlivá na zápach a tá príšerná koženka sa jej pri každom pohybe lepila na pokožku. No aj keby sa jej to nepodarilo, mohla si prečítať článok v časopise New Yorker, ktorý redakcii sama poslala.
V budove zrazu zhasli všetky svetlá. Prekvapená sa otočila. Že by Kurt odchádzal včaššie ako zvyčajne? Oprela sa o sklo, ale dvere jeho kancelárie boli zatvorené. Podišla k tým na boku a silno nimi potiahla, no ani sa nepohli. Zamknuté. Kurt odišiel domov. Predpokladala by, že tam s ňou počká alebo jej pred odchodom aspoň zaželá dobrú noc. Ale možno ju tam vonku nezbadal. Pozrela na výjazd z parkoviska a podľa očakávania uvidela auto odbočujúce na hlavnú cestu. Ale prečo Kurt odchádza tak skoro? Vari železnice zmenili cestovný poriadok?
Dočerta. Raz sa jej to už stalo. Pohla sa k tabuli skontrolovať časy odchodov vlakov, no zrazu si s hrôzou uvedomila, že má spoločnosť.
Otočila sa, aby zistila, kto tam s ňou je, no skôr ako dokončila obrat, tvár jej zakryla ruka v koženej rukavici a mykla jej hlavu späť.
Julie spočiatku dokázala myslieť len na bolesť.
Ježiši, to strašne bolí!
Bola príliš dezorientovaná, aby pochopila, čo sa deje, zatiaľ čo útočník ju ťahal za hlavu cez parkovisko. Snažila sa mu prispôsobiť a udržať nohy na zemi, lebo ruka stískajúca hrdlo ju dusila.
Nemohla dýchať. Myseľ jej zmätene bzučala. Musela dostať do pľúc trochu vzduchu – hneď!
Útočník práve včas trochu povolil zovretie. Julie zúfalo lapala dych a zároveň sa snažila upokojiť, zatiaľ čo očami hľadala únikovú cestu. V zlomku sekundy si urobila obraz o situácii. Nachádzala sa na opačnom konci parkoviska pred železničnou stanicou a široko-ďaleko nevidela živú dušu. Pomedzi stromy blikali reflektory áut uháňajúcich po diaľnici, ale boli príliš ďaleko, aby jej to pomohlo.
Julie sa zrazu ocitla vo vzduchu a vzápätí tvrdo pristála v návese ťahača. Prudký náraz jej vyrazil dych. Chcela vykríknuť, no z úst jej nevyšiel nijaký zvuk. Kovové roletové dvere sa za ňou s buchnutím zatvorili a odrezali ju od okolitého sveta. Len čo zámky s rinčaním zapadli na miesto, zareval motor.
V tej chvíli sa Julie vrátil hlas a vykríkla z plných pľúc. Najprv zo seba vydala len čudný hrdelný zvuk, ktorý nikdy predtým nepočula a o ktorom by si nemyslela, že ho je vôbec schopná, a potom nasledovali zbytočné slová.
„Doriti, čo to má znamenať? Pusťte ma von!“
Naslepo liezla po prázdnej, studenej podlahe návesu. Nákladné auto sa zrazu prudko naklonilo a Julie vrazila do bočnej steny pokrytej hrubou vrstvou polystyrénového obloženia. Keď doň zaryla nechty, uvoľnilo sa z neho zopár malých kúskov a prilepili sa jej na prsty a dlane.
„Čo je to za svinstvo?“
Utrela si ruky do džínsov, spustila sa na všetky štyri a v tme čiernej ako smola zamierila na koniec kontajnera, aby pohľadala kľučku.
Nakoniec jednu našla na pravom okraji a z celej sily ju potiahla. Roletové dvere nahlas zavŕzgali, no nadvihli sa len o centimeter. Cez úzku škáru videla cestu mihajúcu sa v mesačnom svetle. Išli rýchlo, ale nie dosť, aby vzbudili pozornosť.
Julie povolila zovretie a dvere zase zapadli na miesto. Pustila sa do nich päsťami.
„Pomôžte mi, prosím. Som tu! Som vnútri!“ kričala, kým ju nerozbolelo hrdlo, no podľa slabej ozveny kriku usúdila, že izolácia neprepúšťa von nijaký zvuk. Odstúpila odo dverí a jednou rukou sa chytila bočnej steny, aby nespadla, keď auto poskočilo na nerovnej ceste.
„Okej, Julie, len nestrácaj hlavu. Mysli!“
Problém bol však v tom, že to nedokázala. Myseľ jej preskakovala od jednej myšlienky k druhej, rovnako nefunkčnej.
„Toto sa nedeje. Nie je to skutočné,“ stonala, zatiaľ čo hmatala okolo seba v prázdnom priestore a snažila sa zaostriť zrak. Napokon si prehľadala oblečenie v nádeji, že nájde niečo užitočné.
Mobil jej zrejme vypadol z vrecka, keď ju schmatol. Zajtra ho nájdu. Aspoň to vyvolá poplach.
Aj taška s počítačom bola preč. Nespomínala si, že by ju stratila počas zápasu. Zrejme jej ju neskôr strhol z pleca. Vtom sa spomenula na svoju esej.
„No tak, prestaň, Julie! To je najmenší z tvojich problémov!“ napomenula sa a zúfalo si pošúchala tvár.
Vopchala si ruky do vreciek bundy, či v nich nenájde predmet, ktorý by sa dal použiť ako zbraň. Z jedného vybrala gélové pero. Nebolo to ktoviečo, ale mohla by ho únoscovi vraziť do oka alebo do rozkroku, kde je najzraniteľnejší. Nepredá svoju kožu ľahko!
S perom v ruke si čupla v kúte. Srdce v hrudi jej bilo ako kladivo. Bola pripravená, ako sa len dalo, no príliš jasne si uvedomovala zrýchlené dýchanie. Nedarilo sa jej sústrediť a rýchlo ju zachvacovala panika.
Dlho sa nič nedialo. Julie celé hodiny sedela v aute a predstavovala si, čo všetko sa môže stať, až sa tie dvere zdvihnú. Pokúšala sa sústrediť si zmätené myšlienky, zbaviť sa hnevu aj strachu spôsobených šokom a zmieriť sa s predstavou, že tej hrôze musí čeliť celkom sama.
„Chcem mamu,“ nariekala ticho. „Chcem Marka. Chcem vrátiť čas a prinútiť Ryana, aby počkal na stanici so mnou. Som hlupaňa! Nie, takto nesmiem rozmýšľať. Len nijaký plač.
No tak, Julie, maj rozum! Dnes už nikto nezistí, že si sa stratila, a zajtra by mohlo byť príliš neskoro. Musíš sa odtiaľto dostať, len čo zastaví. No tak, ty to zvládneš! Odvahu, dievča!“
Zrazu ju bez varovania hodilo nabok. Odbočovali. Zákruta bola určite prudká, lebo nákladné auto malo čo robiť, aby ju vybralo. Nebezpečne sa naklonilo nabok, keď vodič preradil rýchlosť a pustil sa hore strmým svahom. Len čo sa zase ocitli na rovine, spomalili a napokon zastali.
Julie vstala a posúvala ruky po stene návesu, kým neprišla na jeho koniec. Pritisla sa k pravej stene v nádeji, že ju ten chlap hneď neuvidí, vďaka čomu sa jej podarí vyskočiť von, prekĺznuť okolo neho a utiecť.
Keď zdvihol roletové dvere, v tieni uvidela jeho postavu. V jasnom svetle, ktoré naňho dopadalo zozadu, vyzerali mužove obrysy hrozivo. Jeho tvár jej pripadala známa, no nemala čas premýšľať, odkiaľ toho chlapa pozná. Pozbierala odvahu, prikrčila sa a vrhla sa z korby návesu na zem.
Skočila trochu bokom, rozhodnutá prekĺznuť okolo auta a rozbehnúť sa dolu kopcom. Pravdaže, jej únosca to predpokladal a rýchlo zareagoval. Nemala najmenšiu šancu.
Schmatol ju za ruku a prudko otočil tvárou k sebe. Ich oči sa stretli  jeho boli prižmúrené, strašidelne svetlé, plné potláčanej zúrivosti. Zaútočila rovno na ne. Snažila sa mu vraziť do tváre pero, ale poľahky jej ho vykrútil z prstov. Keď sa ho pokúsila zbaviť a kopnúť ho do rozkroku, zatriasol ňou tak prudko, že na chvíľu stratila zem pod nohami a hlava sa jej kývala hore-dole ako bábke. Vzápätí jej pritisol k tvári pištoľ.
Ochromená Julie civela na hlaveň aj na ruky, ktoré ju pevne držali.
„Prosím,“ zmohla sa na jediné slovo.
Nikdy nevidela strelnú zbraň z tesnej blízkosti, dokonca nepoznala nikoho, kto by nejakú vlastnil. Stála tam v mrazivej tme, triasla sa od strachu a žmurkaním zaháňala slzy. Myseľ sa jej pri pohľade na ten hrôzostrašný kovový predmet celkom vyprázdnila. Na toto ju nikto nepripravil.
„Prosím, pusťte ma! Viem, že to bol iba omyl. Nikomu o tom nepoviem. Budem tvrdiť, že som ušla. Prisahám, že to neprezradím, ak ma hneď pustíte.“
Tváril sa, akoby jej slová ani nezaregistroval.
Zrazu buchli dvere a otočila sa za zvukom. Srdce jej poskočilo, no takmer neverila vlastným očiam. Necelých dvesto metrov od nej stála farma. V dome svietili všetky svetlá a bucľatá žena v strednom veku mierila rovno k nim. Vo voľných domácich šatách, so strapatými hnedými vlasmi vyčesanými nahor vyzerala ako čiasi obľúbená teta.
Julie to pripadalo nadprirodzené a nepochopiteľné, no žena naozaj bola tam. Prešla cez dvor zarastený burinou a zaliaty mesačným svetlom aj okolo prevráteného fúrika a šnúry na sušenie bielizne s nebezpečne sa hojdajúcimi košeľami, ktoré sa rukávmi takmer dotýkali zeme.
Julie si najprv myslela, že má halucinácie. Ale nie, tá žena je skutočná! Nádej v nej zase rozkvitla. Nuž, tá sa zabíja veľmi ťažko.
Únosca ju držal za ruku a hlaveň pištole jej pritískal na chrbát, no Julie sa rozhodla využiť šancu, lebo dúfala, že pred svedkom ju nezabije.
„Pomôžete mi! Tento muž ma uniesol. Zavolajte políciu. Bežte! Je nebezpečný. Má zbraň!“
V tej chvíli ju zaplavila úľava. Pomoc je nablízku. Možno sú vnútri aj ďalší ľudia a počujú jej krik.
Žena však nereagovala. Pokojne, nenáhlivo kráčala k nim.
„Počujete ma? Tento muž ma uniesol! Potrebujem pomoc!“
Zrazu všetko prebiehalo ako v spomalenom filme. Žena tuho stískala pery a nespúšťala pohľad z Juliinho únoscu. Bolo vylúčené, že si situáciu nesprávne vysvetlila. Určite pochopila, čo sa deje. Výraz na ženinej tvári však jednoducho nebol správny.
Ženine oči sa leskli, ale zbožňujúcim obdivom. Nevšímala si Julie, ktorá tam stála ako prikovaná. Julie až vtedy pochopila, že neznáma žena nie je vydesená, rozhorčená ani zhrozená. Nebude jej záchrankyňou, nevytrhne ju z pazúrov zla.
Kdeže, nepomôže jej.
Je v tom namočená spolu s ním.

Milan Buno, literárny publicista

Odporúčané články

Nechajte si poradiť pri výbere pohárov od slávneho Jamieho Olivera Predstavujeme garantovanú energetickú službu, spoľahlivého pomocníka pri obnove budov a zariadení

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Film a TV

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies