Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
88160_zla dcera.jpg
13. júna 2018 PR správyKultúraKnihy od PRservis.skSITA Diskusia()

Joy Fieldingová má vynikajúcu novinku

BRATISLAVA 13. júna – Joy Fieldingová je kanadská spisovateľka. Už ako dvanásťročná napísala scenár o dievčatku, ktoré zavraždilo vlastných rodičov. Úspech jej priniesol román Rozlúč sa s mamičkou a po ňom nasledovali ďalšie bestsellery.

V mladosti sa niekoľko rokov živila ako herečka, napokon sa predsa len vrátila k písaniu. Našťastie. Možno ste čítali jej hity ako Uteč, Jane!, Zachrániš ma ráno, Bábika, Šepot a lži, alebo Cesta Šialenej rieky.
Teraz je tu s novinkou Zlá dcéra.
Slov, ktorými by mohla opísať svojho otca,
bolo viac ako dosť, ale ani jedno lichotivé.

Jedného dňa si Robin vypočula telefonický odkaz od svojej staršej sestry Melanie, s ktorou prerušila kontakt. Rozbúšilo sa jej srdce a zmocnil sa jej záchvat paniky. Melanin odkaz bol hrozný – ich otca, druhú manželku a jej dvanásťročnú dcéru z predchádzajúceho manželstva postrelili pri násilnom vniknutí do domu a ležia v nemocnici v kritickom stave.

Uplynulo už vyše päť rokov, odkedy sa Robin dištancovala od svojho otca, keď sa oženil s jej najlepšou priateľkou a zároveň bratovou snúbenicou. Pred piatimi rokmi dala zbohom svojmu rodnému mestu Red Bluff, vyštudovala psychológiu a stala sa terapeut­kou s vlastnou praxou v Los Angeles. S Melanie sa nerozprávala viac než dva roky. Napriek vzdialenosti a času sa však Robin nezbavila minulosti.

Teraz sa musí vrátiť k rodine, ktorú opustila. A keď sa Robin usiluje urovnať vzťahy so sestrou, zatiaľ čo otec je na pokraji smrti, rozmýšľa, či za tou tragédiou nie je čosi viac ako lúpežný prepad. Zdá sa, že všetci – jej nepredvídateľná sestra, neveľmi komunikatívny synovec, neprítomný brat – majú čo skrývať. A všetci sú v ohrození.
Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Alfréd Swan:

 

Nový psychotriler Zlá dcéra je plný rodinných intríg a temných tajomstiev, ktorý vám pripomenie niekdajšie megahity Uteč, Jane! alebo Niekto sa díva. Opäť majstrovsky vykreslená rodinná dráma, ako to vie len Joy Fieldingová. Napätie sa nabaľuje každou stránkou, nervózne si obhrýzate nechty až to všetko vyvrcholí v perfektnom závere.

Fieldingová vie na stránkach svojich románov vymodelovať postavy, s ktorými prežívate ich príbeh. Sú skutočné, cítite ich radosť i trápenie. A to je jedno z tajomstiev úspechu jej kníh. Tešia sa popularite u čitateľov na celom svete, vrátane Slovenska, ktoré pred pár rokmi navštívila.

Začítajte sa do novinky Zlá dcéra:

Začalo sa to šteklením v žalúdku, neurčitým hlodaním, to rýchlo prešlo do hrude, potom sa rozšírilo až hore na krk. Hrdlo jej zvierali neviditeľné prsty, tlačili jej na dýchaciu trubicu, zastavili jej prívod kyslíka, bola omámená, krútila sa jej hlava. Tuším infarkt, prebleslo Robin hlavou, nemôžem dýchať, zomriem.

Žena v strednom veku sediaca oproti nej akoby si nič nevšimla. Bola priveľmi zaujatá svojimi ťažkosťami. Hovorila čosi o svokre, ktorá na ňu prehnane tlačila, o problematickej dcére a manželovi, ktorý ju veľmi nepodporoval.

No dobre, spamätaj sa. Sústreď sa. Žena – ako sa volá, dočerta? – jej neplatí stosedemdesiatpäť dolárov na hodinu, aby na ňu len bezducho civela. Prinajlepšom očakávala, že Robin jej bude venovať pozornosť. Nikto nejde k terapeutke, aby sa díval na jej nervové zrútenie.

Nie je to nervové zrútenie, dohovárala si Robin, spoznala tie príznaky. To nie je infarkt. Je to jednoducho obyčajný záchvat paniky. Už si ich mala aj predtým. Mala by si si na ne zvyknúť.

Ale už je to vyše päť rokov, premýšľala, keď sa znova nadýchla. Záchvaty paniky, ktorými trpela takmer denne, boli súčasťou jej minulosti. Ibaže minulosť je vždy s tebou. Tak sa to tuším hovorí, nie?

Nemusela veľmi rozmýšľať, čo privolalo. Presne vedela, čo – kto – za to bol zodpovedný. Melanie, predstavila si sestru, o tri roky staršiu, a nie prvý raz jej prebleslo mysľou, že keby vynechala „l“ v jej mene, bolo by to „Meanie“. Protivná.

Keď sa vrátila z obeda do kancelárie, na záznamníku ju čakal odkaz od Melanie. Robin si ho vypočula a premýšľala, či jej má zavolať, alebo sa jednoducho tváriť, že ho nedostala. Uprostred úvah prišla klientka. Musíš počkať, oznámila v duchu sestre, schytila zápisník a vošla do miestnosti vyhradenej na sedenia s klientmi.

„Všetko v poriadku?“ spýtala sa jej teraz žena, predklonila sa na modrej čalúnenej stoličke a podozrievavo si obzerala Robin. „Vyzeráte divne.“

„Ospravedlníte ma na minútku?“ Robin vstala, prv než žena stihla odpovedať. Vrátila sa do menšej miestnosti pri ordinácii a zatvorila dvere. „No dobre,“ zašepkala, oboma dlaňami sa oprela o stôl, vyhýbala sa pohľadu na telefón. „Dýchaj. Iba dýchaj.“

Fajn, už vieš, čo sa deje. Vieš, čo to spôsobilo. Teraz sa jednoducho uvoľni a sústreď na dýchanie. V susednej miestnosti na teba čaká klientka. Nemáš čas na takéto hlúposti. Daj sa dokopy. Čo to hovorievala jej matka? Aj toto prejde.

Ibaže všetko neprešlo. A keby prešlo, často sa to vrátilo a uhryzlo vás do zadku. „No dobre, zhlboka dýchaj,“ radila si znova. „A ešte raz.“ Po troch nadýchnutiach sa dýchanie ustálilo. „Dobre,“ mrmlala, „dobre.“

Ibaže to nebolo dobre a ona to vedela. Melanie chcela počuť dôvod a nech bol dôvod akýkoľvek, nebolo to nič príjemné. Sestry ledva prehodili medzi sebou dve slová od matkinej smrti a ani slovo, odkedy Robin navždy odišla z Red Bluffu, keď sa otec náhlivo znova oženil. Takmer šesť rokov nič. Sestra jej nezablahoželala, keď Robin promovala na Berkeley a získala magisterský titul zo psychológie, neblahoželala jej, keď si na druhý rok otvorila vlastnú prax, nezaželala jej „veľa šťastia“, keď s Blakom oznámili zasnúbenie.

A tak sa Robin pred dvoma rokmi s Blakovým povzbudením a podporou celkom prestala pokúšať o komunikáciu so sestrou. Neradila svojim klientom, aby prestali búchať hlavou o múr, keď narazili na objekt, ktorým sa nedalo pohnúť a keď pred nimi stáli nezdolateľné prekážky? Nie je načase držať sa vlastných múdrych rád?

Samozrejme, vždy je jednoduchšie rady rozdávať, než podľa nich konať.

A teraz jej sestra sčista-jasna zavolala a nechala jej na záznamníku záhadný odkaz. Bolo to ako nádor, o ktorom ste si mysleli, že vám ho vyoperovali, ale zjavil sa znova, väčší než predtým.

„Zavolaj mi,“ tak znel ten záhadný odkaz, čo jej Melanie nechala a ani sa nenamáhala predstaviť, akoby si bola istá, že Robin spozná jej hlas aj po toľkých rokoch.

Samozrejme, spoznala ho. Melanin hlas si ťažko vyhodí z hlavy, nech prešlo koľkokoľvek rokov.

Čo je to za nové peklo? premýšľala Robin, niekoľko ráz sa zhlboka nadýchla a odmietala špekulovať. Život ju naučil, že jej predstavivosť sa nevyrovná realite. Ani zďaleka.

Rozmýšľala, že zavolá Blakovi, potom to zavrhla. Má veľa práce a nepotešilo by ho, keby ho vyrušila. „Si predsa terapeutka,“ povedal by jej a zablúdil by pohľadom za jej hlavu, akoby zbadal niekoho zaujímavejšieho.

Robin vytlačila z hlavy myšlienky na Blaka a Melanie, zastrčila si za ucho kučeravé blond vlasy dlhé po bradu, vrátila sa do druhej miestnosti a silene sa usmiala, akoby chcela uistiť klientku. „Mrzí ma to,“ povedala čakajúcej žene, ktorá u nej teraz bola prvý raz a Robin si stále nevedela spomenúť na jej meno. Emma alebo Emily. Čosi také.

„Všetko v poriadku?“ spýtala sa žena.

„Pravdaže. Len sa mi trochu zakrútila hlava.“

Žena prižmúrila oči. „Nie ste tehotná, však? Nerada by som začala terapiu s tým, že pôjdete na materskú.“

„Nie, nie som tehotná.“ To by som musela mať pohlavný styk, aby som otehotnela, premýšľala Robin. A s Blakom sa nemilovali už vyše mesiaca. „Je mi dobre,“ zúfalo sa usilovala spomenúť si na ženino meno. „Pokračujte, prosím vás. Hovorili ste…“

Dopekla, čo tá žena hovorila?

„No, hovorila som, že môj manžel je absolútne bezcenný, pokiaľ ide o jeho matku. Akoby mal znova desať rokov a bál sa otvoriť ústa. Jeho matka ma bolestne uráža a on sa tvári, akoby nič nepočul. A keď mu to pripomeniem, vyhlási, že preháňam a nemala by som si to pripúšťať. Ale moja dcéra to od nej prevzala, samozrejme, a teraz je ku mne vyslovene hrubá. Mali by ste počuť, ako sa so mnou rozpráva.“

Myslíte si, že máte problémy? premýšľala Robin. Myslíte si, že máte problematickú rodinu?

„Neviem, prečo ma svokra tak nenávidí.“

Nepotrebuje dôvod. Ak je ako moja sestra, nenávidí vás z princípu. Pretože existujete.

Bola to pravda. Melanie nenávidela svoju mladšiu sestru od prvej chvíle, čo ju videla. Okamžite začala žiarliť, že mama zrazu venovala pozornosť obom. Keď Robin spala v kolíske, sestra ju štípala, až kým nemala na tele modriny. Keď mala Robin dva roky, odstrihla jej krásne kučery nožnicami, keď mala Robin sedem, Melanie ju sotila o stenu, keď sa údajne priateľsky preťahovali s lanom, takže si zlomila nos. Ustavične kritizovala jej oblečenie, záujmy, priateľky. „Tá baba je hlúpa štetka,“ povedala Melanie o Robininej najlepšej priateľke Tare.

Počkať, v tom smere mala pravdu.

„Urobila som všetko, čo bolo v mojich silách, aby som sa s tou ženou zmierila. Vzala som ju na nákupy, vzala som ju na obed. Aspoň tri razy do týždňa ju k nám pozývam na večeru.“

„Prečo?“ spýtala sa Robin.

„Prečo?“ zopakovala žena.

„Keď je taká nepríjemná, prečo si dáte tú námahu?“

„Lebo môj manžel si myslí, že je to správne.“

„Tak nech s ňou on ide na nákupy a na obed. Je to jeho matka.“

„Nie je to také jednoduché,“ namietla žena.

„Je to také jednoduché,“ vyhlásila Robil. „Je hrubá a neúctivá. Nie je vašou povinnosťou zmieriť sa s tým. Prestaňte s ňou chodiť na nákupy a na obedy. Prestaňte ju pozývať na večeru. Ak sa spýta prečo, povedzte jej to.“

„A čo poviem manželovi?“

„Že ste unavená z jej neúctivého správania a už sa s tým nemienite zmieriť.“

„To asi nemôžem urobiť.“

„Čo vám v tom bráni?“

„No, je to zložité.“

„Nie je.“

Chcete počuť, čo je zložité? Tak vám to poviem. Moji rodičia boli manželia dvadsaťštyri rokov, za ten čas otec mamu podvádzal s každou štetkou, ktorá mu padla do oka, vrátane mojej najlepšej priateľky Tary, s tou sa oženil po piatich mesiacoch po maminej smrti. A aby to bolo zaujímavejšie, v tom čase bola Tara zasnúbená s mojím bratom Alecom. Tak čo, je to dosť zložité?

Ale počkajte, to nie je všetko.

Tara má dcéru z prvého manželstva – vydala sa takmer ako tínedžerka. Cassidy môže mať teraz nejakých dvanásť rokov. Zlaté decko. Môj otec ju zbožňuje, prejavuje jej viac lásky, než prejavoval vlastným deťom. Keď už sme pri tom, spomenula som, že so sestrou som sa nerozprávala takmer šesť rokov?

„Niektorí ľudia sú životunebezpeční,“ povedala Robin nahlas. „Najlepšie je byť s nimi v styku čo najmenej.“

„Aj keď je to rodina?“

„Najmä ak je to rodina.“

„Páni!“ zvolala žena. „Myslela som, že terapeuti len kladú otázky a nechajú klientov, aby to vyriešili sami.“

Naozaj? Bože, to by mohlo trvať aj roky. „Len som si pomyslela, že nám obom ušetrím čas.“

„Ste tvrdá,“ poznamenala žena.

Robin sa takmer zasmiala. „Tvrdá“ bol asi posledný prívlastok, ktorý by na seba použila. Melanie bola tvrdá. Alebo, lepšie povedané, „nahnevaná“. Melanie sa odnepamäti hnevala. Všeobecne na svet. Konkrétne na Robin. Hoci ak má byť spravodlivá, Melanie to nemala vždy ľahké. Dopekla, nikdy to nemala ľahké.

Dopekla, dopekla, dva razy dopekla, zahrešila Robin v duchu. Kto chce byť spravodlivý?

„Určite sa cítite dobre?“ spýtala sa žena. „V tvári máte…“

„Čo mám v tvári?“ Je to infarkt? Mozgová obrna? Čo mám s tvárou?

„Nič. Len ste ju na chvíľu hrozne zvraštili.“

„Zvraštila?“ Robin si uvedomila, že kričí.

„Mrzí ma to. Nechcela som vás rozladiť…“

„Ospravedlníte ma na chvíľu?“ Robin vstala zo stoličky tak prudko, až ju takmer prevrhla. „Hneď som tu.“ Otvorila vonkajšie dvere na svojej ordinácii, vybehla na úzku chodbu vystlanú sivým kobercom a otvorila dvere na toaletách. Zamierila rovno k zrkadlu, musí sa na seba pozrieť. Hľadela na ňu príťažlivá tridsaťtriročná žena s hlbokými modrými očami a so srdcovitou tvárou. Nijaké nechutné bradavice ani chyby krásy, nijaké viditeľné jazvy alebo abnormálnosti. Všetko bolo tam, kde malo byť, iba nos mala trochu nakrivo. Ale „zvraštenú“ tvár nevidela. Účes by neškodilo upraviť, pristrihnúť vlasy, ale v ružovej blúzke a rovnej sivej sukni vyzerala slušne, dokonca profesionálne. Neškodilo by pribrať pár kíl, premýšľala, a počula Melanin hlas, ako jej pripomína, že hoci je úspešná a má „titul“, je chudá ako lata a vytiahnutá ako „portviš“.

Cítila nástup ďalšieho záchvatu paniky, niekoľko ráz sa zhlboka nadýchla. Keď nepomohlo, ošpliechala si tvár studenou vodou. „No dobre, upokoj sa,“ hovorila si. „Upokoj sa. Všetko je v poriadku. Ibaže tvár máš naozaj zvraštenú.“ Znova sa preskúmala v zrkadle, všimla si našpúlené pery a zružovené líca a usilovala sa uvoľniť. „Nemôžeš dovoliť, aby sa ti Melanie dostala pod kožu.“ Znova sa niekoľko ráz zhlboka nadýchla – nádych nosom, výdych ústami, vdýchne dobrú energiu, vydýchne zlú. „V ordinácii trpezlivo čaká na tvoju múdru radu žena,“ pripomenula si. „Vráť sa a poraď jej.“ Nech sa volá akokoľvek.

Ale keď sa Robin vrátila do ordinácie, žena tam už nebola. „Haló?“ zakričala Robin, otvorila dvere do kancelárie a zistila, že aj tá je prázdna. „Adeline?“ Vrátila sa do chodby, ani tam nikto nebol. No skvelé. Aspoňže si spomenula na jej meno.

Adeline očividne utiekla. Vyplašila ju Robinina „tvrdá“ fasáda a „zvraštená“ tvár. Nie, Robin jej to nezazlievala. To sedenie sa nevyvíjalo dobre, hotová pohroma. Odkiaľ vzala právo, keď si myslela, že môže radiť iným, a sama je pritom absolútna troska?

Robin sa zvalila na modrú stoličku, ktorú opustila Adeline, a poobzerala sa po dômyselne zariadenej miestnosti. Steny, bledé, žlté ako slnko, mali v ľuďoch vyvolávať optimizmus. Na stene oproti dverám visel plagát s pestrými kvetmi – mal naznačovať rast a osobný vývoj. Vedľa dverí do jej svätyne visela fotografia jesenného lístia, to malo jemne pripomínať, že zmena je správna, nevyhnutná. Jej sa najväčšmi páčila koláž –tvár kučeravej ženy s okuliarmi a ustarosteným úsmevom uprostred množstva šťastných tvárí a abstraktných dažďových kvapiek, nad hlavou ženy sa vznášali slová napísané veľkými písmenami: „PREČO SOM TAKÁ PRECITLIVENÁ?“ Koláž visela na čestnom mieste – nad stoličkou, na ktorej zvyčajne sedávala. Mala pôsobiť vtipne, uvoľniť klientov. Našla ju v bazáre krátko nato, ako začala bývať s Blakom. Teraz čoraz častejšie pracoval „dlho do noci“. Koľko ešte vydrží? Kedy navrhne, že sa odsťahuje…?

„Naozaj. Prečo som taká precitlivená?“ spýtala sa ženy z koláže.

Žena sa ďalej ustarostene usmievala, nehovorila nič.

V Robininej vnútornej kancelárii zazvonil telefón.

„Dofrasa!“ Zazvonil dva razy, potom sa zapol záznamník. Je to Melanie, chce jej vynadať, že sa neozvala, hoci jej nechala odkaz? Robin sa pomaly pozviechala. Dočerta, mala by som to radšej vybaviť.

Keď vošla do susednej miestnosti, ako prvé si všimla blikajúce červené svetielko na telefóne. Zvalila sa na pohodlné bordové kožené kreslo za dubovým stolíkom – pôvodne bol Blakov, keď začal pracovať ako právnik. Dal jej ho, keď ho povýšili do väčšej firmy s priestrannejšou kanceláriou, kde sa žiadal pôsobivejší stôl.

Preto neuskutočnili svoje plány a nevzali sa? Nie je dostatočne pôsobivá pre muža v čoraz vyššom postavení?

Alebo je na vine tá pekná nová asistentka? Alebo príťažlivá mladá právnička zo susednej kancelárie? Možno má zajačie úmysly, keď sa usmial na ženu, ktorú videl čakať v rade v Starbuckse.

Ako dlho bude Robin ignorovať až priveľmi dobre známe náznaky?

Zdvihla slúchadlo. Nahratý hlas jej oznamoval, že má jeden nový odkaz a jeden uložený odkaz. „Ak si chcete vypočuť odkaz, stlačte dva razy jednotku.“

Robin urobila, ako jej hlas kázal.

„Zdravím, tu Adeline Sullivanová,“ spustil sa odkaz. „Chcem sa ospravedlniť, že som utiekla. Len sa mi zdalo, že si asi nesedíme. Budem citovať terapeutku, ktorú poznám – „pomyslela som si, že nám obom ušetrím čas“, a jednoducho odídem. Dúfam, že sa nehneváte. Môžete mi poslať účet za sedenie. Vďaka vám mám o čom premýšľať.“ Nadiktovala adresu, kam môže Robin poslať faktúru. Robin odkaz rýchlo vymazala. Kiežby sa všetko dalo tak ľahko vymazať. Zatvorila oči, prsty jej váhali nad ciferníkom telefónu.

„No tak,“ dohovárala si, „to zvládneš.“ Stisla tlačidlo, aby si znova vypočula sestrin odkaz.

„Prvý uložený odkaz,“ oznámil nahratý hlas a za ním sestrin strohý príkaz.

„Zavolaj mi.“

Nemusela hľadať sestrino číslo. Poznala ho naspamäť, mala ho vryté do mozgu. Vyťukala číslice, prv než si to rozmyslela.

Takmer okamžite telefón zdvihli. „To ti trvalo,“ povedala sestra bez úvodu.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa Robin.

„Radšej si sadni,“ odvetila Melanie.

Milan Buno, literárny publicista

Zlá dcéra: https://www.bux.sk/knihy/394762-zla-dcera.html

 

Odporúčané články

Nové krimi od Joy Fieldingovej Už po piaty raz sa koná Waves Vienna

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Knihy

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Web obsahuje cookies. Prevádzkovateľ webu nezbiera žiadne osobné údaje, ak nie ste registrovaný. Web obsahuje prvky tretích strán. Viac k: Ochrana osobných údajov a cookies