Používate zastaralý prehliadač, stránka sa nemusí zobraziť správne, môže sa zobrazovať pomaly, alebo môžu nastať iné problémy pri prehliadaní stránky. Odporúčame Vám stiahnuť si nový prehliadač tu.
23. novembra 2017 PR správyKultúra od PRservis.skSITA Diskusia()

Dvojčatá z ľadu

BRATISLAVA 23. novembra 2017 – Mrazivý triler, ktorý si zamilujete…alebo ho budete neskutočne nenávidieť. Závisí to iba od miery vášho strachu. Dvojčatá z ľadu sa v roku 2015 zaradili medzi desiatku najpredávanejších titulov denníka The Sunday Times. Kniha bola preložená do 26 jazykov a stala sa bestsellerom vo viacerých krajinách vrátane Brazílie, Francúzska, Dánska, Fínska či Južnej Kórey.

Čo všetko vie o sestrinej smrti?

Angus a Sarah Moorcroftovci ešte donedávna viedli vysnívaný život v krásnom londýnskom dome a tešili sa zo svojich dvojčiat Kirstie a Lydie a z malého psíka. Lenže všetko sa zmenilo, keď malá Lydia nešťastnou náhodou vypadla z balkóna a zabila sa.
Rok po tejto tragickej udalosti sa rodina rozhodla presťahovať na malý škótsky ostrov, kde Angus po babke zdedil domček, v ktorom pôvodne býval strážca majáka. Chceli tam na všetko zabudnúť a opäť zlepiť úlomky svojho niekdajšieho života dohromady. No ukáže sa, že tento krok nebol práve najšťastnejší.
Druhé dvojča Kirstie sa začne z ničoho nič správať veľmi čudne, až napokon začne vyhlasovať, že ona je v skutočnosti Lydia a tá, ktorá zomrela, bola Kirstie. Svet Moorcroftovcov sa opäť začne rúcať.
Žeby nevedeli rozoznať vlastné deti?
Pocity úzkosti a nepokoja umocňuje aj chladný a nehostinný ostrov. Sarah sa zrazu cíti veľmi osamelá a Kirstie (alebo je to Lydia?) je čoraz viac rozrušená. A keď ich prudká búrka odreže od sveta, duchovia minulosti sú zasa späť…

Dvojčatá z ľadu je strašidelný, atmosférický triler, ktorý vás udrie, až stratíte dych. Napínavý, dramatický, naokolo vás sa rozprestrie až gotická nálada a chvíľami budete cítiť až neznesiteľné napätie. Mimoriadne emotívne a pritom ľahké čítanie, do ktorého sa rýchlo zahryznete.

S. K. Tremayne je pseudonym britského spisovateľa a novinára Seana Thomasa, pod ktorým v posledných rokoch píše najmä mrazivé trilery.
Triler The Fire Child (Dieťa ohňa) sa začiatkom roka 2017 zaradil medzi desiatku najpredávanejších titulov v Nemecku aj vo Veľkej Británii.

Začítajte sa do novinky Dvojčatá z ľadu:
Naše stoličky boli presne dva metre od seba. A obe stáli pri veľkom stole, akoby v manželskej poradni. Ten pocit som poznala až príliš dobre. Dominantou miestnosti boli dve veľkolepé sťahovacie okná z osemnásteho storočia, ktoré boli ako dva obrazy s tmavou londýnskou oblohou. Neboli zastreté závesmi.
„Nemohli by sme zasvietiť?“ spýtal sa môj manžel. Andrew Walker, mladý advokát, zdvihol zrak od dokumentov a na tvári sa mu zjavil náznak podráždenia.
„Samozrejme,“ odvetil. „Prepáčte.“ Nahol sa dozadu za vypínačom a dve stojace lampy zrazu žiarivo zaliali miestnosť hrejivým žltým svetlom. Pôsobivé okná okamžite sčerneli.
Vtom som sa zbadala v odraze, ako sedím pokojne, až nečinne, s kolenami pri sebe. Kto je táto žena?
Nebola tou istou osobou ako kedysi. Oči mala modré ako vždy, no smutnejšie. Tvár mierne okrúhla, bledá a chudšia ako v minulosti. Tá žena bola stále plavovlasá a pomerne pekná, no vyzerala zvädnuto a skleslo. V tridsiatich troch rokoch sa všetky stopy dievčenskosti nadobro vytratili.
A jej oblečenie?
Mala džínsy, ktoré boli v móde možno tak pred rokom. To isté platilo o topánkach. Mala celkom pekný svetlofialový kašmírový pulóver, ktorý celý zhrčkavel od prania. Zvraštila som tvár na svoj odraz. Mala som sa lepšie obliecť. A prečo vlastne? Veď sme mali len stretnutie s advokátom. A načisto sme menili svoj život.
Z ulice doliehal šum premávky ako hlboké, no nepokojné dýchanie partnera spiaceho vedľa vás. Bola som zvedavá, či mi bude londýnska doprava a jej upokojujúci nikdy neutíchajúci biely šum chýbať. V niečom bola ako aplikácie, ktoré pomáhajú pri spánku tak, že napodobňujú neprestajné prúdenie krvi v maternici s tlkotom matkinho srdca v pozadí.
Moje dvojčatá ho určite počuli, keď si vo mne treli o seba nošteky. Pamätala som sa, ako som ich zbadala na druhom ultrazvuku. Vyzerali ako dva identické proti sebe stojace heraldické symboly na erbe. Jednorožec a jednorožec.
Testator. Executor. Legitim. Probate…
Andrew Walker sa s nami rozprával ako s publikom na prednáške, pričom on bol ako profesor sklamaný svojimi študentmi.
Pozostalí. Skonaná. Dedič. Dieťa, čo prežilo.
Môj manžel Angus si povzdychol, ale nedal najavo netrpezlivosť. Poznala som ten povzdych. Bol znudený a zrejme aj podráždený. Chápala som ho, no takisto som mala pochopenie pre advokáta. Pre Walkera to určite nebolo jednoduché. Sedel zoči-voči nahnevanému a nepriateľsky naladenému otcovi a stále smútiacej matke a popri tom sa pokúšal vyriešiť komplikovanú požiadavku. Museli sme byť preňho nároční klienti. A preto dôkladné, pomalé a korektné formulovanie slov bol možno spôsob, akým sa odosobnil a vyrovnal s takým zložitým prípadom. Možno to bol právnický ekvivalent medicínskej terminológie. Duodenálne hematómy a odtrhnutie serózy vedúce k fatálnej detskej peritonitíde.
Ticho preťal ostrý hlas.
„Toto všetko sme už preberali.“
Žeby si Angus nevypil? Jeho tón balansoval na hrane hnevu. Bol nahnevaný, už odkedy sa to stalo. A práve odvtedy začal veľa piť. No dnes pôsobil pomerne čulo – a podľa všetkého aj triezvo.
„Mohli by sme to uzavrieť skôr, ako klimatická zmena zničí tento svet?“
„Pán Moorcroft, ako som už povedal, pán Kenwood je na dovolenke. Môžeme počkať, kým sa vráti, ak vám to viac vyhovuje.“
Angus pokrútil hlavou. „Nie. Chceme to uzavrieť teraz.“
„V tom prípade musím opäť prejsť cez všetky dokumenty a náležitosti. Pre svoj vlastný pokoj duše. Navyše, Peter má pocit… že…“
Pozorne som ho sledovala. Advokát zaváhal a pokračoval upätejšie a ešte opatrnejšie formuloval každé slovo.
„Ako viete, pán Moorcroft, Peter sa považuje za dlhodobého rodinného priateľa. Nielen za právneho poradcu. Pozná okolnosti prípadu. Poznal nebohú pani Carnanovú, vašu starú matku, veľmi dobre. Preto ma požiadal, aby som sa ešte raz uistil, že obaja presne viete, do čoho idete.“
„Vieme, čo robíme.“
„Ostrov je, ako dobre viete, sotva obývateľný.“ Andrew Walker kŕčovito pokrčil plecami, akoby schátranie bola chyba ich advokátskej kancelárie a on sa pokúšal vyhnúť prípadnej žalobe. „V chate správcu majáka nikto nebol celé roky. Na jej stave sa podpísali prírodné živly. No je evidovaná na zozname chránených budov, takže ju nemôžete zbúrať a postaviť nanovo.“
„Jasné. Všetko vieme. Chodil som tam ako malý. Hrával som sa v skalných jazierkach.“
„No ste skutočne oboznámení s výzvami, ktoré z toho vyplynú, pán Moorcroft? Je to skutočne veľký záväzok. Budete mať náročnú prístupnosť vzhľadom na to, že všade naokolo sú plytčiny a, samozrejme, časté problémy s kanalizáciou, kúrením a celkovo elektrinou. Navyše v závete nie sú nijaké peniaze, nič, čím by ste…“
„Sme upozornení až-až.“
Nastala chvíľka ticha. Walker pozrel na mňa, potom znova na Angusa. „Chápem to správne, že predávate dom v Londýne?“
Angus mu opätoval pohľad so vzdorovito zdvihnutou bradou.
„Prosím? Čo to s tým má spoločné?“
Advokát pokrútil hlavou. „Peter má obavy, že… ach… Vzhľadom na vašu nedávnu tragickú stratu si chce byť úplne istý.“
Angus pozrel kútikom oka na mňa. Ja som neisto pokrčila plecami. Angus sa nahol dopredu.
„Dobre. Ako chcete. Áno. Predávame dom v Camdene.“
„A týmto predajom chcete dať dohromady dostatočné prostriedky, aby ste mohli začať s renováciami v Ell…“ Andrew Walker sa zamračil na slová na papieri. „Neviem to správne vysloviť. Ell…“
„Eilean Torran. Je to škótska galčina. Znamená to Ostrov hromov. Ostrov Torran.“
„Áno, iste. Ostrov Torran. Teda dúfate, že predajom súčasného domu nazbierate dostatok prostriedkov, aby ste mohli zrekonštruovať chatu správcu majáku na Torrane?“
Zdalo sa mi, že by som mala niečo povedať. Určite by som mala. Angus to ťahal celé sám. No keď som mlčala, cítila som sa bezpečnejšie. Mlčaním som sa mohla skrývať ako v ulite. Vždy som bola taká – tichá, možno až odmeraná. A Angusa to odjakživa rozčuľovalo. „Na čo myslíš? Povedz mi. Prečo musím vždy rozprávať za nás oboch?“ pýtal sa neraz. Väčšinou som iba pokrčila plecami a odvrátila pohľad. Mlčanie niekedy hovorilo za všetko.
A teraz som tu znova len sedela a mlčala. Počúvala som manžela.
„Na dom v Camdene máme už teraz dve hypotéky. Prišiel som o prácu, teraz máme trochu problémy s peniazmi. Ale áno, dúfame, že na tom niečo zarobíme.“
„Máte už záujemcu?“
„Práve nám vypisuje šek.“ Angus očividne robil všetko preto, aby sa udržal na uzde. „Pozrite. Moja stará mama zanechala v závete ten ostrov mne a bratovi. Správne?“
„Samozrejme.“
„A môj brat veľmi veľkoryso povedal, že oň nestojí. Je tak? Moja matka je v domove. Sedí? Takže ostrov patrí mne, mojej žene a mojej dcére. Je to tak?“
Dcére. V jednotnom čísle.
„Je to, ako hovoríte, ale…“
„Tak potom je všetko jasné. Však? Chceme sa presťahovať. Naozaj sa veľmi chceme presťahovať. Áno, je to tam zanedbané. Dobre, rozpadáva sa to tam. Ale my to zvládneme.“ Angus sa oprel o operadlo. „Koniec koncov… zvládli sme už aj horšie.“
Uprene som pozrela na manžela.
Ak by som sa s ním práve stretla prvý raz, ešte vždy by ma priťahoval. Bol vysoký, schopný, upravený chlap mužnej postavy s tmavými očami, dobre vyzerajúcim trojdňovým strniskom a tridsiatkou na krku.
Angus mal náznak strniska aj prvý raz, keď sme sa stretli, a už vtedy sa mi to páčilo. Pekne mu to zvýrazňovalo sánku. Bol jedným z mála mužov, ktorý nemal problém uznať, že je pekný – ani v tom veľkom a hlučnom tapas bare v Covent Garden.
Smial sa pri veľkom stole so skupinou kamarátov. Všetci mali okolo dvadsaťpäť rokov. Ja som sedela s kamoškami pri stole vedľa. Boli sme trochu mladšie, no rovnako veselé. Všetky sme pili viac riojy, ako sa patrilo.
A vtedy sa to stalo. Jeden z chalanov utrúsil vtip na našu adresu a ako odpoveď dostal štipľavé podpichnutie. Vzápätí sme spojili stoly, všelijako sa pomiešali a natlačili na seba. Všetci sme sa len smiali a pomedzi to sa pokúšali predstaviť. „Toto je Zoe, toto je Sacha, Alex, Imogen, Meredith…“
A toto je Angus Moorcroft a toto je Sarah Milvertonová. On je zo Škótska a má dvadsaťšesť. Ona je napoly Britka, napoly Američanka a má dvadsaťtri. A teraz môžete spolu stráviť zvyšok života.
Hluk premávky z ulice v špičke ešte zosilnel a prebudil ma zo zasnenia. Andrew Walker podal Angusovi dokumenty na podpis. Túto procedúru som poznala už viac než dobre, za posledný rok sme ich podpísali nekonečne veľa. To sa stáva, keď človeka zastihne tragédia.
Angus sa sklonil nad stôl a načarbal na papier svoje meno. Pero v jeho rukách vyzeralo až smiešne malé. Pozrela som na obraz starého London Bridgeu zaveseného na žltej stene. Mala som chuť myslieť na niečo iné a odosobniť sa od toho všetkého. Radšej som chcela myslieť na náš prvý spoločný večer s Angusom.
Všetko som si pamätala, akoby to bolo včera. Pamätala som si mexickú salsu aj nie práve najlepšie tapas – odpudzujúco červené patatas bravas a špargľu kyslú od vínneho octu. Pamätala som si, ako ľudia postupne ubúdali – jeden musel chytiť posledné metro, iný sa potreboval vyspať – akoby všetci vycítili, že sme sa s Angusom našli, že to bolo niečo viac ako bežný piatkový flirt.

Odporúčané články

Mlč ako hrob SOVA Digital:Diskusia o Industry 4.0 nemôže kĺzať po povrchu

Diskusia

Najčítanejšie za 24 hodín

Z kategórie Kultúra

Odporúčame

SITA.sk

© Použitie akýchkoľvek materiálov z tejto stránky je dovolené bez obmedzení.

Zavrieť

Používaním tejto stránky súhlasíte s ukladaním cookies. Viac info tu...