Čo sa skrýva za týmito dverami?

BRATISLAVA 6. februára 2019 – Krátke pár stranové príbehy, ktoré vás vtiahnu svojou exotikou, nepoznaným a občas nevideným.
Možno vás inšpirujú, prinútia zamyslieť sa alebo vás len potešia svojim citlivým rozprávaním.
Sú to príbehy zo života obyčajných ľudí, ktorých stretla na svojich cestách.
Odohrávajú sa na rôznych miestach sveta a zachytávajú odlišné zvyky a spôsoby myslenia v jednotlivých krajinách, ktoré mala možnosť spoznať a objavovať očami cudzinky.
Našla odvahu a zaklopala na cudzie dvere…

Lenka Řezníčková je slovenská cestovateľka, ktorá si život bez cestovania nedokáže predstaviť. Práve vďaka tomu vznikla knižná novinka Dvere.
Je o obyčajných ľuďoch, ktorí však otvorením dvier môžu prežiť neobyčajné zážitky.
Sú to príbehy o pomyselnom prechode cez dvere za lepšou a krajšou budúcnosťou…ale aj v ústrety dobrodružstvu a veľkým zmenám.

„Každý deň otvárame a zatvárame množstvo dverí bez toho, aby sme tejto činnosti venovali pozornosť,“ vysvetľuje Lenka. „Keď si však z nejakého dôvodu uvedomíme, že sú míľnikom prechodu a dávajú nám možnosť vstúpiť alebo vyjsť, zmenia sa na dôležité dvere nášho života. Vtedy začnú rozprávať svoje príbehy.“

Pre niekoho sa stanú symbolom pozitívnej zmeny – bezpečia, slobody či lásky, pre iného možno väzením, z ktorého nedokáže ujsť. V malých aj veľkých okamihoch ľudského života zohrajú svoju významnú úlohu a zároveň naďalej plnia funkciu obyčajných dverí, ktoré sú závislé od ľudského dotyku.

Ak sa pred nimi zastavíme, môžeme sa pokochať ich krásou. A možno v nás prebudia fantáziu a zvedavosť.
Čo sa skrýva za dverami?

Usmejte sa a
Všetky dvere sa pred vami otvoria.

Kniha Dvere vás vezme na úžasné miesta ako tajný ostrov Kanehunamoku, malé mestečko pod slovinskou horou Triglav, do indického mesta Bangalúr, ale aj do mesta Muskat pri ománskom zálive, či ku kokosovým palmám vo Vinales.
Prečítate si o Robinsonoch 21.storočia, o úsmeve ženy s vôňou canolli, alebo o alchýmii rodiny Zhenovcov.

Lenka Řezníčková je slovenská autorka, cestovateľka a fotografka. Objavuje nevšedné príbehy všedných ľudí z rôznych kútov sveta očami cudzinky, ktorá našla odvahu zaklopať na neznáme dvere. „Som pútnik, ktorého  kroky je  momentálne ťažké zastaviť.  Rada sa strácam v čase.  Nie je pre mňa podstatné kde sa nachádzam, ale ako sa na danom mieste cítim. Cestovanie mi dáva pocit slobody a nekonečných možností. Objavujem a spoznávam krajiny očami ľudí, ktorí v nich žijú. Ako fotografka som presne ten typ fanatičky bez hraníc, ktorá je schopná pre dobrý záber vycestovať až nakoniec sveta,“ vysvetľuje s úsmevom sympatická Lenka.

Začítajte sa do novinky Dvere:

Črtal sa jeden z tých rozprávkových jesenných dní, keď si príroda povedala, že zastaví čas a ešte chvíľu nechá zimu za dverami. Pozerala som z okna svojej internátnej izby. Cez holé konáre veľkých gaštanov presvitalo slnko a osvetľovalo farebný koberec z lístia. Bola streda, vychádzkový deň, no ešte som nedopísala slohovú prácu, ktorú som musela odovzdať a ktorú som si odložila — tak ako všetko ostatné — na poslednú chvíľu.
Ísť von bolo natoľko lákavé, že stačilo málo, aby sa v mojej bujnej fantázii prebudil príbeh. Jeden pohľad na strohé, ošúchané dvere mojej izby. A tak som začala písať vymyslenú rozprávku tak rýchlo, ako keby mi ju niekto diktoval.
Na ostrove Zanzibar, v rozprávkovej krajine tisíc a jednej noci, kde sa slnko pred spaním pôžitkársky kúpe v oranžovom mori a vo vzduchu rozvoniava korenie, žil mladý chlapec menom Jafar. Tak ako jeho otec, aj on sa stal rezbárom.
Už ako malý obdivoval otca, že dokáže vdýchnuť život obyčajnému kusu dreva. Neskôr si sám nožíkom vyrezával drevené postavičky, ktoré ožívali v jeho fantázii. V malej škatuľke od náradia ukrýval mladého muža s dlhými kučeravými vlasmi, prekrytými bohato zdobenou čiapkou kumar, pôvabnú ženu s plnými bokmi v šatách až po zem a päť malých detí. Sníval o tom, že aj on raz bude mať svoju vlastnú rodinu.
Keď otec zomrel, ostal po ňom starý dom a malá dielňa, kde Jafar pokračoval v tom, čo ho otec naučil. Aj keď nezarobil veľa, práca ho napĺňala. Vyrezával pre ľudí rôzne drobné predmety bežnej potreby — naberačky, misky, kvetináče, truhlice, no najradšej vyrábal dvere. Fascinovalo ho, že sú ako obrazy, ktoré dokážu oživiť každý dom.
V meste sa však veľmi nestavalo, a tak si nové dvere prišiel objednať len málokto.
Jedného dňa priplávala do prístavu veľká zámorská loď z Perzie, z ktorej vystúpili kupci z celého sveta. Na palube bol aj istý veľmi bohatý muž, ktorý plánoval na ostrove nakúpiť hodvábne látky do svojho nového honosného domu.
Keď prechádzal okolo Jafarovej dielne, zaujali ho čerstvo nalakované dvere, ktoré sa opreté o stenu sušili na slniečku. Mali zaoblený tvar a po bokoch boli štedro zdobené vyrezávanými ornamentmi a prekladané mosadznými cvočkami.
Stred dverí vypĺňali dve veľké šupinaté ryby.
Jafar ich vyrobil pre manželov, ktorým sa nedarilo počať dieťa, hoci po ňom veľmi túžili, a tak do dverí zakomponoval motív rýb ako symbol plodnosti.
Jafarov talent a zručnosť presvedčili bohatého kupca natoľko, že aj on si uňho objednal dvere. Veľmi drahé dvere, vďaka ktorým Jafar získal najväčšiu zákazku v živote.
Od splnenia sna ho delil už len malý krôčik. Ak predá dvere, bude bohatý a konečne si aj on založí rodinu. Nasledujúce dni odmietal všetky objednávky a celú svoju pozornosť venoval výrobe dverí. Pracoval takmer bez prestávky, no s obrovskou vášňou, akú ešte v živote nepociťoval. Zohnal to najlepšie barmské tíkové drevo, čistobielu slonovinu, najvzácnejšie plátky perlete a mosadzné cvočky najvyššej kvality. Pod jeho rukami sa zrodilo ozajstné dielo a najskvostnejšie dvere na svete čakali na svojho majiteľa.
Termín ich odovzdania bol stanovený na ôsmeho augusta, v ten deň však v prístave žiadna loď nezakotvila. Ešte niekoľko dní tam Jafar každé ráno márne čakal. Jeho tušenie, že kupec sa už neobjaví, sa naplnilo.
Uvedomoval si, že dvere nikto nekúpi, pretože ich cena je privysoká. Dodávatelia začali byť netrpezliví a chceli od neho peniaze za drahý tovar, ktorý použil na ich výrobu.
A tak došlo k najhoršiemu: musel predať dom. Ostala mu len stará dielňa, prepychové dvere a oči pre plač. Nešťastný sa presťahoval do dielne, na ktorej vymenil staré dvere za nové, pretože ich nemal kam odložiť. Od toho okamihu sa však všetko zmenilo.
Nové dvere pôsobili ako magnet, nebolo nikoho, kto by prešiel okolo a nepristavil sa, aby sa pokochal ich neopísateľnou krásou. Nikde sa o ničom inom nehovorilo, iba o dverách, ktoré sa stali ozdobou celého mesta. Každý túžil vymeniť svoje staré dvere za nové a Jafarovi sa začali hromadiť objednávky. Mal toľko práce, že si musel na pomoc zobrať posilu a oslovil mladú dievčinu Ammamu, aby mu pomáhala s účtovníctvom.
Uplynulo päť rokov. Jafarovi sa nesmierne darilo, a tak kúpil späť otcov dom, ktorý opravil. Konečne vyrobil svoje vlastné dvere s piatimi rybami a oženil sa s pôvabnou Ammamou. Jedného dňa priplávala do prístavu veľká zámorská loď.
Vystúpil z nej ten istý bohatý muž ako kedysi a šiel si po svoje dvere. Pred rokmi mu krátko po návrate domov zomrela žena a on sa až doteraz plavil po mori, aby zahnal žiaľ.
Prišiel pred Jafarovu dielňu, a keď dvere zbadal, bol za ne ochotný zaplatiť dvakrát toľko ako pôvodne, no Jafar mu ich nepredal. Dodnes zdobia jeden starý dom na Zanzibare a okoloidúcim rozprávajú svoj príbeh z dávnej minulosti.

Milan Buno, literárny publicista