Detstvo uprostred propagandy, nenávisti a strachu. Dojímavý román Deti vojny-povojny: Vierka
19.11.2025 – V románe Deti vojny-povojny: Vierka ožíva svet, v ktorom sa aj deti museli naučiť, že dôvera a priateľstvo môžu byť otázkou života a smrti.
Príbeh je zasadený do rokov 1938 až 1945, keď sa Európa ponorila do temnoty druhej svetovej vojny. Hlavnou postavou je Vierka, mladé dievča, ktoré sa učí rozumieť svetu v čase, keď sa menia hranice, spoločenské postoje i samotní ľudia. „Vierka prežíva začiatok vojny podobne ako iné deti – nechápe zlo, ktoré prichádza, a verí, že všetko zlé raz prehrmí,“ hovorí autor o svojej hrdinke.
Galierik v nej stelesňuje nevinnosť a zvedavosť, s akou deti sledujú svet dospelých. No v prostredí, kde sa z bežných rozhovorov stávajú nebezpečné politické vyhlásenia a kde sa hranica medzi dobrom a zlom rozplýva v tieni propagandy.
Vierka žije v Čadci – meste, ktoré sa počas vojny zásadne zmenilo. Židovské rodiny miznú, obchody a domy menia majiteľov a spoločnosť sa pomaly rozdeľuje. Vierkina najlepšia kamarátka Kitty je židovské dievča, ktorého rodina prichádza do Čadce z Bratislavy, aby našla útočisko. Ich priateľstvo je krehké, no úprimné – a práve ono sa stáva stredobodom príbehu.
„Kitty Weichherz je skutočné dievča, ktorého denníky písané otcom majú podobnú hodnotu ako zápisky Anny Frank,“ pripomína Galierik. Tieto denníky, uložené v Múzeu holokaustu vo Washingtone, zachytávajú nielen život malej Kitty, ale aj pomaly sa zhoršujúcu situáciu židovského obyvateľstva.
Čadca bola počas vojny poslednou zastávkou deportačných vlakov, ktoré smerovali zo Slovenska do Osvienčimu. V knihe ožívajú aj reálne osobnosti, napríklad Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, ktorým sa z Osvienčimu podarilo utiecť a ktorí práve tu našli pomoc. Objavuje sa aj Jozef Gabčík, ktorý sa v Čadci naposledy rozlúčil so Slovenskom pred cestou do Británie.
Kniha sa nekončí oslobodením. Ako naznačuje už samotný názov Deti vojny-povojny, autor rozpráva aj o období po vojne, keď spoločnosť ešte dlho niesla jazvy minulosti. Zatiaľ čo niektorí sa vracali domov, iní mizli bez stopy. Propaganda a ideológie menili tvár krajiny aj vzťahy medzi ľuďmi.
„Koniec vojny neznamenal koniec smrti ani koniec strachu,“ pripomína Galierik. Povojnové obdobie je v románe zobrazené s rovnakou citlivosťou – ako tiché, no bolestivé doznievanie udalostí, ktoré sa vryli do pamäti celého regiónu.
Informačný servis
